Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Valiaci sa prúd morskej vody zasiahol Maťa ako vlna tsunami. Spláchlo ho to doslova ako hovno v hajzli. Zrazilo ho to z nôh a už druhýkrát za tento deň sa ocitol unášaný dravým prúdom. Hodilo ho to o stenu a ešte k tomu sa jej poriadne nalogal. Ako inak.
Vzoprel sa prúdiacej vode a zdvihol na hladinu. Všetko sa otriasalo, jeden z pilierov sa zrútil. Zmätene sa rozhliadal a uvidel, ako Aki bojuje s rozbúrenou vodou. Hladina mu siahala už po kolená a neprestávala stúpať. Nataša bezmocne ležala pod hladinou pár metrov obďaleč, ťažká exozbroj ju siahla k zemi ako závažie.
Už sa chcel vydať za ňou, keď tu sa spoza vodopádu vymrštilo chápadlo a švihlo cez celý priestor. Maťo bleskovo skočil pod hladinu a videl ako tesne pri ňom dopadli do vody ďalšie trosky. Voda mu hučala v ušiach.
Vynoril sa opäť na kolená a pretrel si oči od morskej vody. Páchla po čomsi neidentifikovateľnom, takmer organickom. Zúfalo sa snažil nájsť nejakú zbraň a tiež Aki. A vtedy si uvedomil, že hladina prestala stúpať, hoci voda sa stále divoko vlnila. Obrátil svoj zrak k miestu, kde bolo prasknuté okno a zostal krepčiť vo vode ako pribitý.
Amorfná čierna masa sa natlačila do otvoru, ktorým sa predtým valila voda a takmer ho utesnila. V sekunde sa dovnútra základne začali plaziť desiatky ramien, bŕv a chápadiel, ktorá sa rozpínali všade, ako mäsožravá rastlina. Nemetali sa však v slepej zúrivosti, bola za tým zlovestná inteligencia.
A čo horšie, niekoľko z nich vyrazilo jeho smerom. Maťo poštvornožky zaspätkoval a šmátral pod hladinou ale márne. Potreboval zbraň, akúkoľvek. Voda špliechala o steny a z útrob Alphy sa vyvalil neskutočný puch. Ma tú masu sa nedalo voľným okom ani pozrieť, akoby sa rozkladala a znova spájala dohromady. A tie oči, ten pohľad Maťo odhadol veľmi dobre. Takto sa človek díva na mravca, či baktériu pod mikroskopom. Doslova cítil prítomnosť Alphy a nebol to iba mylný dojem jeho mozgu. Skúmala ho, ohmatávala mentálnymi chápadlami, tak ako skúmala svet tými fyzickými.
Začul za sebou špliechanie vody a padol na neho tieň.
„Ustúpte!"
Maťo, stále kľačiac na zemi sa obrátil za hlasom. Reiner sa nad nim týčil ako hora, zvierajúc svoj čierny meč. Slová adresoval jemu ale uprene sa díval na Alphu, ktorej chápadla, ktoré začínali devastovať všetko, čo im prišlo do cesty. Ten muž bol zosobnením sily. Čo si pamätal, tak ani z Eveliny nevyžarovala taká moc a autorita. Nech bol zmrd aký chcel, on jediný sa dokáže Alphe postaviť. Maťo si tým bol istý. Až sa cítil zle, že niekoho takého obdivuje, hlavne kvôli Nataši.
Za ním sa hrnuli jeho muži, po zuby ozbrojení a dokonca i Johan. Starý pán sa hneď prebrodil k Maťovi a pomohol mu na nohy, Reineroví muži sa rozostavili do obranného polkruhu.
„Čo to má dočerta znamenať?" spýtal sa Maťo, snažiac sa prekričať ten hluk.
„Stázové pole je preč," odvetil Reiner. „Už je príliš neskoro Alphu zastaviť."
