Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Na kilometre tiahnucej sa rovine sa vzdialenosť zle odhaduje. Krajina rozpukanej a vyprahnutej pôdy, kde sa široko ďaleko nenachádza žiadna vyvýšenina je zradná; čo sa zdá byť relatívne blízko, môže byť v skutočnosti trojnásobne ďaleko.
Maťo teraz preklínal celú ich misiu, hlavne preto, že to bolo v podstate jeho iniciatíva. Teraz už to nemôžu otočiť, nie uprostred púšte.
Ostatní to síce cítili rovnako ale on sa nahlas odvážil povedať, že by mali nájsť Natašu a zabrániť jej aby si prišla aj pre nich. A rovnako aj on ich definitívne utvrdil, že nadobro prišla o rozum a už ju nemôžu prijať medzi seba. Možno ju Reiner zmanipuloval ale Maťo sa obával, že pre ňu už niet spásy. A bol si istý, že Johan s Miltonom budú chcieť svoju spravodlivosť.
Maťo si vsak stále musel pripomínať, že to robí pre Aki, nie pre niekoho iného. Už od prvých momentoch si uvedomil tú skrytú nenávisť, ktorý k nej Nataša prechovávala. I navzdory faktu Aki už nebola tým Revenantom, ktorého na ňu poslal Reiner vtedy. Jej staré ja prestalo existovať v momente, kedy sa rozprskla na betóne kam ju hodil Andrej a z tohoto semienka, ktoré zostalo po jej tele, vyklíčila celkom nová existencia.
Bežali rozpálenou púšťou, jediný orientačný bod boli vzdialené hradby základne pre nimi. Pod podrážkami kanád sa im dvíhali mračná prachu, slnko neznesiteľne žiarilo a vzduch bol tak horúci, až mali pocit, že ho rozrážajú telami ako vodu. Zbrane v ich rukách sa okamžite rozpálili, až mali pocit, že im vybuchne munícia a mali problém ich udržať.
Šli v klinovej formácií a udržiavali od seba široké rozstupy, čo bola pre presun po otvorenom priestranstve najlepšia taktika. Maťo s guľometom ako hlavná palebná sila šiel vpredu, Johan s Miltonom po stranách a Aki za nimi. Suchá zem pod ich krokmi praskala a obloha a vlnila ako vodný prúd.
Maťo si vďaka výcviku dokázal udržať rytmus behu ale čoskoro zistil, že ostatných necháva za sebou. Neboli vojaci a nikdy nepodstúpili nič ako výcvik. Po počiatočnom rozbehu prepli na automat a ich tempo sa stalo monotónnym, čoho si ani nevšimli.
Pozrel sa za seba a trhol bradou. „No tak! Do kroku, sústreďte sa na beh! Nie sme tu na vychádzke."
Možno táto hra na veliteľskú buzeráciu zabrala alebo nie, no ostatní ako zázrakom pridali na tempe a opäť zarovnali formáciu.
Obrysy základne sa však nepribližovali, čo im pridávalo na frustrácií. Z diaľky videli čierne stĺpy dymu a záblesky výbuchov. Maťo odrazu túžil mať tu Lamborghini. Ak existoval raj, tak to musel byť len on, jeho fáro a táto pustá krajina. Dokázal by sa tu preháňať donekonečna.
Prečo som si na neho spomenul práve teraz?
Minúty sa vliekli a oni stále utekali. Stratili pojem o čase a základňa sa stále nepribližovala, zostávala pred nimi ako vzdialený, čierny bod.
