Rules of Love

65. kapitola (Šťastné a veselé 2/2)

                             Evan

Snažil som sa udržiavať krok z lekármi, ktorí presúvali Natashu na sálu. Cez množstvo lekárov, ktorí sa okolo nej rozostúpili som na ňu nevidel.

Vleteli do sály a akonáhle som chcel vojsť tiež do vnútra dvere sa zatvorili. "Kurva! Pustite ma dovnútra! Som jej manžel kurva!" hrešil som a päsť pristála na dverách. "Ukľudnite sa alebo vás odtiaľ vyhodíme! Vaša žena teraz potrebuje oporu a nie šialeného muža" okríkla ma sestrička s pohľadom vraha. "Ako ju mám podporovať tu, keď nie som pri nej?! Pustite ma k nej. Prosím" povedal som už ukľudnejšie ale stále som cítil ako mi v žilách kolovala horúca krv. "Mrzí ma to" povedala, prešla okolo mňa a vošla do sály. Otočil som sa k stene a udrel do nej päsťou.

Sedel som na sedačke pred dverami a čakal na hocikoho kto vyjde z dverí. Je v poriadku? Zvláda to? Bože! Sedel som tu už hodinu a stále som o nej nič nevedel. Čo ak sa niečo pokazí? Strach o Natashu a Clary mi zatienil všetky zmysly.

Zvuk otvárania sály ma prebral z tranzu. Ihneď som sa postavil. Bola to tá sestrička, ktorá ma predtým ukľudnila. Z jej výrazu som nevedel nič vyčítať, čo ma vydesilo. "Je všetko v poriadku?" opýtal som sa rýchlo. Sestrička na mňa pozrela pohľadom, ktorý nehovoril nič dobré. "Prosím. Povedzte mi čo sa deje" povedal som rozrušene. "Paní Davisová stratila vedomie. Teraz ju pripravili na cisársky rez. Podarilo sa nám ju stabilizovať a teraz je v umelom spánku" povedala. "To je zlé alebo dobré?" vôbec som jej nerozumel. "Je to dobre zatiaľ" povedala. Zatiaľ. To slovo vo mne vyvolalo zlé pocity. Žalúdok sa mi skrútil do všelijakých uzlov. Prešiel mnou stres, ktorý sa nedal s ničím porovnať. Cítil som ako sa všetky svaly v mojom tele stuhli.

"A dieťa?" opýtal som sa. "Všetko je v poriadku" oznámila mi a mne druhýkrát odľahlo. "Choďte domov. Keď bude po všetkom vám zavoláme" povedala. Nesúhlasne som zakýval hlavou. "Budem tu. Nepohnem sa odtiaľ dokým nebude koniec" povedal som rozhodne. Teraz by ma odtiaľ nevyhnalo ani stádo bizónov. Natasha ma potrebovala.

"Môžem ísť dnu?" opýtal som sa. Musel som ju vidieť. Jej krásnu anjelskú tvár. Chcel som vedieť, že je všetko v poriadku. Chcel som ju držať za ruku a podporovať ju. Šepkať jej do ucha, že to dokážeme. Aj keď je uspatá. Potreboval som sa uistiť, že to dokáže. "Mrzí ma to, ale nie. Prídem vás informovať o každej veci. Sľubujem" povedala a cítil som, že hovorí pravdu. "Chyťte ju za ruku. Prosím. Povedzte jej, že všetko bude v poriadku. Povedzte jej ako veľmi ju milujem a aj Clary" prosil som ju a chytil jej dlane do svojich. Musí to pre mňa urobiť. "Sľubujem vám to" uistila ma a tiež stisla moju dlaň.

Sedel som tam ďalšiu pol hodinu a bolo to peklo. Každá sekunda trvala neskutočne dlho. Dlane sa mi potili a cítim som, ako na mňa doliaha každou minútou väčší stres. Bojím sa o ňu. Aj o dieťa. Ak toto má byť trest za všetko zlé, čo som v živote urobil. Tak je to najkrutejší trest, aký kedy mohol niekto dostať.

Prišla tu celá jej aj moja rodina. Všetci čakali na nové správy. Natashina mama sa ma snažila ukľudniť ale sám som na nej videl, že sa obáva.

Z dverí vyšla sestrička. Postavil som sa a bol ako na ihlách. Pot mi stekal po stranách hlavy. "Je v poriadku" povedala. "Je v poriadku a aj dieťatko!" povedala a na ústach sa jej objavil úsmev. Až teraz som tomu začal veriť. Z očí sa mi pustili slzy. "Naozaj?!" opýtal som sa neveriacky. "Áno!" povedala. "Ďakujem!" zakričal som. Vôbec som nevnímal šťastné hlasy, ktoré sa mnou vykrikovali.

"Paní Davisová je ešte v umelom spánku ale o pár hodín by sa mala prebrať. Vaša dcérka je zdravá a o chvíľu ju uvidíte" povedala. Nemohol som tomu uveriť.

Šiel som sa sestričkou. Uvidím svoju malú dcérku. Uvidím naše dieťa! Natashina mama šla so mnou. Poprosil som ju o to. Určite by to tak Natasha chcela.

Sestrička ma zaviedla k postieľke. Z postieľky vytiahla malé dieťatko v deke. Jemne mi ho podala. Roztrasenými rukami som si ju uložil v rukách. Srdce som mal až v krku a bál sa, že jej ublížim.

Hneď ako prvé mi vbili do očí jej oči. Mala ich rovnaké ako Natasha. Celá bola ako Natasha. Jemné vlásky mala svetlé. Usmievala sa na mňa! Naozaj sa na mňa Clary usmievala! Moja dcérka sa usmievala. Z očí mi vytriskli slzy. Nič krajšie som v živote nevidel. Z úst malej Clary sa vydral tichý smiech. Cez slzy som sa musel tiež zasmiať. Jej malá rúčka sa obtočila okolo môjho palca. Srdce mi podskočilo. Kiežby tu bola teraz Natasha a videla tú nádheru. Naša dcérka bola nádherná. Pokožku mala olivovú ako Natasha. Toto je naša bojovníčka. Nahol som sa k nej a pobozkal ju na jej čelo. Znova sa zasmiala.

Prešlo už niekoľko hodín a oznámili nám, že Natasha sa preberá. Do izby pustili len mňa a jej rodičov. Moja mama šla tiež.

Sadol som si k jej posteli na stoličku a chytil jej ruku do svojej. Moja svokra držala malú na rukách a čakala, kým sa preberie aby jej ju mohla ukázať.

Natasha sa začala preberať. Cítil som ako mi stlačila ruku. Oči pomaly otvorila. Rozhliadla sa okolo seba a pohľadom zakotvila na mne. Jej voľná tvár sa zmenila na ustráchanú. "Je v poriadku? Kde je Clary?" ozvala sa a v očiach sa hej zaleskli slzy. "Je v poriadku a je krásna ako ty" povedal som a pobozkal ju na ruku. Natashina mama jej ju podala do rúk.

Na pohľad ako sa Natasha dívala na našu Clary nikdy nezabudnem. Žiarila z nej toľká láska a šťastie. Slzy jej stekali po lícach a usmievala sa na ňu. Clary sa smiala a držala ju rovnako za palec ako aj predtým mňa. Natasha jej uložila bozk na líce. "Ty si taká nádherná" zašepkala jej. Mala pravdu. Bola nádherná. Tak veľmi nádherná. Jediné, čo som chcel vidieť ako sa na seba usmievajú. To bolo to, čo chcel vidieť do konca života.

Pred očami sa mi premietol život, ktorí nás troch čaká. Videl som ako spolu s Natashou starneme a z našej Clary rastie nezávislá žena. Videl som úplne náš celý život. Každú sekundu, minútu, hodinu. Každú starosť, ktorú nahradilo šťastie. Celé som to videl. Obé tak veľmi milujem a položil by som za ne život. Pri pohľade na Clary som videl aká úžasná žena z nej vyrastie. Bude rovnaká bojovníčka ako Natasha a zostane silná pri každej veci, ktorú jej živiť hodí pod nohy. Videl som ako bojuje za jej práva a plní si sny. Toto všetko nás čaká. Spoločná budúcnosť.

Toto všetko sa odzrkadľovalo v očiach Clary. Naša nová spoločná budúcnosť.

Koniec