Rules of Love

39. kapitola

                          Natasha

Kráčala som po dlhých schodoch dole. Každým schodom som cítila, ako vo mne vrie napätie čoraz viac. Mala som sa chuť otočiť a z izby nevyliezť do konca môjho života. Už z diaľky som videla, ako si ma služobníctvo ľútostne obzerá. Pani Wernová, staršia dáma, ktorá mala na starosti všetky slúžky, si vreckovkou utierala uslzené oči. Nechcela som, aby kvôli mne ľudia plakali. Pichlo ma pri srdci. Keď som zišla schodiskom, všetci sa mi uklonili. Teraz som ja bola tá, ktorá mala slzy v očiach. Na každom prítomnom bolo vidno, ako veľmi im na mne záleží. "Slečna, sme radi, že vás znova vidíme" začula som hlas pána Gregoryho. Otočila som sa k nemu a po dlhej dobe sa srdečne usmiala. "Aj ja som rada, že vás vidím" povedala som a ďakovala, že sa ma hlas nesklamal. Niekto odrazu začal tlieskať. Všetci sa k nemu pridali a teraz už som slzy neudržala na uzde. Tiekli mi po lícach a ja som cítila, ako ma napĺňa hrejivý pocit, ktorý som dlhú dobu necítila. Usmievala som sa a konečne cítila šťastie aspoň ma chvíľu. "Ďakujem vám" povedala som cez slzy. Služobníctvo sa mi naraz uklonilo a mne znova podskočilo srdce.

S úsmevom na tvári a utierajúc si tvár som odišla do jedálne. Znova som sa ocitla v miestnosti, z ktorej sršalo napätie. "Slečna, posaďte sa prosím tu" čašník ukázal na prázdnu stoličku. Poslúchla som ho a sadla si na ňu. Bola som tu zatiaľ sama, ani Evan tu nebol. Zívalo to tu prázdnotou. Telom mi prešla triaška. Objala som sa rukami a snažila sa zahriať. V hlave som si nadávala za to, že som si nevzala sveter.

Po chvíli na stôl začali nosiť jedlo od výmyslu sveta. Kurča, šaláty, rôzne dezerty. Bolo tú najmenej 6 druhov jedál. Zaujímalo ma, čo urobia s tým, čo sa zvýši. Sedela som zamyslená, až dokým si za stôl nezačali sadať aj ostatní. Evan si sadol vedľa mňa a venoval mi hrdý úsmev. Moju ruku skryl do tej svojej a jemne ju stlačil. Smutne som sa usmiala na neho. Evan mi venoval bozk na čelo a to mi zdvihlo kútiky úst o čosi vyššie.

"Dobrý deň" pozdravila som pána a pani Davisovú. Obaja na mňa pozreli a jedine na tvári pani Davisovej sa usadil úsmev. "Je vám už lepšie?" opýtal sa ma starý Davis. Prikývla som. "Áno" odpovedala som aj ústne. "To som rád" pozrel na mňa a nevedela som z toho pohľad odhadnúť, či to myslel vážne.

Polievku sme už mali za sebou. Už teraz som mala pocit, že ma budú musieť odgúľať do izby. Schudla som a bolo to na mňa dosť vidieť. Musela som znova pribrať o nejaké 3 kilá, pretože teraz som samá kosť a koža. Nabrala som si na tanier šalát a kúsok kuraťa. Evan na mňa pyšne hľadel a sem tam mi dal pusu na spánok.

"Kedy chcete nastúpiť do našej firmy?" opýtal sa ma starý Davis pomedzi jedenie. Pani Davisová na mňa zvedavo pozerala a čakala na odpoveď. "Chcela by som čo najskôr" povedala som popravde. Musela som sa začať stýkať s ľuďmi, lebo som mala pocit, že v mojej izbe, medzi štyrmi stenami sa dusím. Pán Davis prikývol. "Môžte začať od nabudúceho týždňa" povedal pokojne a dožúval svoje sústo. "Nečakajte však, že začnete s takou prácou, akú robia zaručený zamestnanci. Zo začiatku budete robiť faktúry a pomáhať, keď vás o to niekto požiada" vysvetlil mi moju úlohu. Musela som priznať, že ma trošku vytočilo, akým tónom to povedal. Akoby som mala len strednú školu. V jednom mal však pravdu, nemala som prax.

"Ďakujem" poďakovala som a zdvihla som sa od stolu. Evan ma nasledoval a vyšli sme spolu z jedálne. Vyšli sme spolu po schodoch hore do mojej izby. S plným bruchom som sa hodila na posteľ a môj príklad zopakoval aj Evan. Ležali sme vedľa seba a spokojne odfukovali.

"Dostala som nápad a už o tom premýšľam dlhšiu dobu..." začala som rozprávať a Evan sa ku mne so záujmom otočil. Musela som sa nadýchnuť. "Premýšľam o tom už dlho. Nemôžem sa len tak pozerať na úbohé ženy, dievčatá, ktoré boli zneužité, počúvať ich príbehy. Evan nezvládnem to. Sama som bola dvakrát skoro znásilnená a keby si tam vtedy neprišiel ty alebo strážnik Dober, zneužili by ma. Nechcem, aby sa to stalo ostatným. Nechcem, aby si prechádzali tým, čím som si prešla ja. Predstav si tie úbohé dievčatá, ktoré znásilnili. Predstav si to! Chcem im pomôcť. Tak veľmi im chcem pomôcť dostať sa z toho. Pomôcť im dostať násilníka za mreže. Po ničom inom netúžim, len po spravodlivosti" ani som si neuvedomila, keby som začala plakať a Evan ma uväznil vo svojom upokojujúcom objatí. "Súhlasím s tebou. Súhlasím, ale neviem, akoby sa to dalo zrealizovať..." povedal a hladil ma po vlasoch. "Tvoj otec by mi pomohol" povedala som odrazu. Ihneď som si uvedomila, že by som to pána Davisa nemohla žiadať. Bola by to veľká investícia a stále to bola len myšlienka a nie už premyslený projekt.

Už som neplakala a ležala v Evanovom objatí. "O tri dni je súd, myslíš, že to zvládneš?" opýtal sa ma chraplavým hlasom Evan. "Musím" povedala som rozhodnuto. Musím ho dostať za mreže. Taký človek, ako je Relson, nemôže behať po svete. Je to netvor. Určite, by neublížil poslednýkrát. Nedokážem si, ani predstaviť, čo prežívali tie, ktoré to tajili. Muselo ich to neskutočne ubíjať. Evan vedľa mňa už spal. Vonku bola už tma. Vyhrabala som sa z Evanovho objatia tak, aby som ho nezobudila. Prešla som po studených parketách až ku balkónu. Musela som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Vyšla som von na balkón a rozhliadla som sa okolo. Napriek tomu, že bola už neskorá večerná hodina, celý New York žiaril. Zatajila som dych a sledovala všetky tú krásu. Bolo to, ako pozerať sa na oblohu. Aj keby ste sa veľmi snažili nespočítali, by ste všetky svetielka. Už ako malá som mala rada noc. Bola taká kľudná a dodávala istotu, že zajtra bude nový deň. Pozrela som sa dnu do svojej izby na spiaceho Evana. Konečne som sa cítila šťastne.