Never Alone Again (A Larry Stylinson Fanfic)

Never Alone Again; Chapter Two

"Louis stoj prosím ťa." Oslovil ma Liam, keď si ma všimol na chodbe.

"Nie Liam, už musím ísť." Ani som sa na neho nepozrel, rýchlo si zobral veci a išiel domov.

Po tom čo sa stalo u Liama som sa s ním nerozprával a celý týždeň sa mu vyhýbal. Samozrejme že sa so mnou v škole snažil rozprávať vždy keď sme na seba narazili, ako práve teraz ale ja som ho po každý krát buď to odbil alebo spravil to čo mi išlo vždy najlepšie, nenápadne som sa mu stratil z dohľadu.

Párkrát som sa prichytil ako mi chýba on a čas strávený s ním, ale jasne mi dal najavo že ako každému, tak aj jemu len sťažujem život. Preto jediné čo som robil bolo to že som ráno vstal a išiel do školy, v ktorej sa mi uštedrilo pár kopancov a nadávok na moju osobu. Najsledovne som presedel na všetkých hodinách s tým, že som vôbec nevedel čo sa na nich deje. Až som skočil doma zavretý v mojej izbe, z ktorej som nevyšiel až do ďalšieho rána.

Práve som dopísal úlohu z histórie, keď v tom mama zaklopala na dvere. "Môžem?" opýtala sa radšej aj keď vedela, že mi to je jedno.

"Jasné mami, deje sa niečo?" začal som sa trochu strachovať. Od kedy mi pred dvoma rokmi zomrel otec, nebolo to pre nás dvoch ľahké. Zažili sme zopár ťažkých chvíľ, ale vždy sme držali spolu.

"Všetko je v poriadku neboj. Skôr by som rada vedela čo sa stalo tebe? Pohádali ste sa s Liamom?"

"Ako o tom vieš. Volal ti alebo niečo také?" Spýtal som sa prekvapene.

"Nie, nevolal a to že teraz som viac v práci ako doma neznamená, že si takéto veci nevšímam. Liam tu býva každú chvíľu alebo ty u neho a taktiež som si všimla aký si smutný. Čo sa stalo?" Prisadla si ku mne na posteľ a objal ma rukou okolo ramien, zatiaľ čo ja som si oprel hlavu o jej rameno.

" S Liamom sne sa pochytili, no a nezostali sme pri tom úplne kľudní." povzdychol som si a pritúlil sa k nej bližšie.

"To mi je ľúto zlatíčko, ale neboj sa. Pekne sa o tom porozprávate a bude to zase dobré. Veď vieš, že sa na seba nedokážete dlho hnevať."

"Nemyslím si mami. Neviem či-i." zlomil sa mi hlas. "Či so mnou ešte chce mať niečo spoločné. Kazím mu život a to ja nechcem."

"Ale Boo." Pritisla si ma k sebe bližšie.

"Nad tým vôbec nepremýšľaj. Možno ste sa pohádali, ale to neznamená že ťa nemá rád a nezáleží mu na tebe. Aj mi sme sa s otcom veľakrát pohádali a vždy sme zostali spolu. Ničoho sa neboj. Všetko bude v poriadku." Upokojoval ma svojím hlasom zatiaľ čo ma hladila vo vlasoch.

"Ja viem mami, ale...ja by som sa s ním aj rád pomeril, to isté aj on ale ja mu už nechcem byť na príťaž." povzdychol som.

"To ti prosím ťa ako napadlo? Liamovi si nikdy nebol na príťaž a to ty dobre vieš. Myslíš že keby si mu bol, tak by trávil s tebou celé dni a svoj čas? Priatelil sa s tebou a strachoval sa o teba každú chvíľu?"

"To asi nie. Asi máš pravdu." Musel som jej dať nakoniec za pravdu.

"Pravdu mám ja o tom viem, mám ju vždy." zasmiala sa a odtiahol sa odo mňa, aby sa mi mohla pozrieť do tváre.

"Ale teraz si pospi. Potrebuješ si trochu oddýchnuť. Potom ťa prídem zobudiť na večeru." Odhrnula mi prikrývku z postele, aby som si mohol ľahnúť.

"Ďakujem mami." Pohladil som ju po ruke a vďačne sa na ňu usmial. Vždy vedela ako mi zdvihnúť náladu.

"Nemáš zač zlatíčko." Dala mi ešte pusu do vlasov a odišla zatiaľ čo ja som už pomaly odchádzal do ríše snov.

A/N: Ako som sľúbila, tak tu máš ďalšiu kapitolu sestra moja :) Love youu. K xx