Never Alone Again (A Larry Stylinson Fanfic)

Never Alone Again; Chapter Eight

"Louis! Louis vstávaj! Zaspal si!" Kričala a klopala mama ráno na moje dvere.

"Nie, nie, nie. Dnešok už fakt horší byť nemôže!" Vybehol som z postele rovno do kúpeľne, kde som si rýchlo umyl zuby a opláchol si tvár studenou vodou. Nanešťastie, keď som otvoril skriňu zistil som, že mama včera ešte nestihla oprať a mojim jediným tričkom bolo biele s potlačou Mickey Mousa ešte zo siedmej triedy. Iná možnosť mi nezostávala preto som si povzdychol a pretiahol si ho cez hlavu. Jedinou výhodou bolo, že mi bolo všade dobré či už na rukách alebo v oblasti trupu svojou dĺžkou. Vždy som bol oproti mojim rovesníkom omnoho nižší a chudší. Hodil som si cezeň ešte čiernu mikinu a obliekol si čierne džínsy, ktoré mi bohužiaľ zvýrazňovali môj trochu väčší zadok. Ešte raz som sa pozrel do zrkadla, naposledy si povzdychol keď som videl to moje vrabčie hniezdo na hlave a s taškou v ruke bežal na autobus.

*

"Dobré ráno. Prepáčte že meškám, zaspal som." povedal som hneď, keď som vošiel do triedy a otočilo sa na mňa niekoľko hláv mojich spolužiakov.

"V poriadku, sadnite si." povedal pán profesor a pokračoval vo svojom výklade.

"Už som sa bál, že neprídeš." zašepkal Li, keď som si sadol vedľa neho a vyložil si zošity na lavicu.

"Nezvonil mi budík." Iba prikývol a presunul svoju pozornosť späť k profesorovi a ja spolu s ním. Chemické vzorce. No super.

*

Po mučivých šiestich hodinách, pri ktorých som si myslel, že na už konci zaspím sme konečne spolu s Liamom stáli v rade na obed. Aj keď to tu jedlo nie je nič moc, je to stále lepšie jak nič. Dnes som bol extrémne hladný. Keďže som dnes neraňajkoval a s mojím šťastím si ešte aj zabudol peniaze, jedol som iba kekse, ktoré mi Liam kúpil aj napriek tomu, že som odmietal.

"Tak čo? Ako sa ti páči u nás v skupine?" opýtal sa Li, keď sme si konečne sadli.

"Je to tam super." povedal som úprimne. Naozaj mi tam bolo dobre.

"Tak to som rád. Vidíš, ja som ti to hovoril. Písal si si s niekým aj súkromne?"

"No hej, napísal mi curly." nevinne som sa usmial.

"Počkať čo? To naozaj? Okej-"

"Ehm...áno. Prečo? Nemám si s ním písať?" Dúfal som, že to po mne Li chcieť nebude. Chcel som si s ním písať. Prišiel mi fajn.

"Nie, nie, nie. To vôbec. Kľudne si s ním píš. Je to dobrý chlapec. Akurát ma prekvapilo, že ti napísal prvý. To on nikdy nerobieva. Väčšinou je dosť hanblivý, ako ty. Musel si ho zaujať." Usmial sa na mňa a mne sa vydýchlo.

"Och, aha. Dobre. My-myslíš? Čo už by len na mne mohlo byť zaujímavého?"

"Veľa vecí Louis. Si milý, priateľský, nápomocný, nikdy by si ma nenechal v štichu, pre svoju mamu by si sa aj rozdal, si úžasný kamarát. Je toho veľa Lou, nemôžeš sa stále tak podceňovať."

"Vieš že ťa za toto milujem?" Usmial som sa na neho.

"Awww...veď aj ja teba, Lou." povedal a objal ma.

"Hej vy buzny! Nechajte si to na doma! Nikto tu nie je na to zvedavý!" zakričal na nás Cole, pravá ruka Ryana O'Connella, najpopulárnejšieho chalana na škole.

"Kašli na nich Louis, dobre? Nestoja ti za to." Chytil si ma Liam okolo ramien a pohladil ma po paži.

"Hmm...hneď som späť, len si dôjdem pre vodu." Postavil som sa od stola a pomaly sa vydal k pultu s pomarančovým džúsom. Nestihol som si ho ani len zobrať do ruky, keď som ucítil ako niekto do mňa niečo hodil.

"Ouuu...presne do stredu! Dobra rana!" opatrene som sa chytil boku svojej mikiny a keď som sa pozrel, zbadal som špinavý fľak od čokoládového pudingu, ktorý sme dne dostávali.

"Neboj sa Tomlinson. Takto ti to sluší viac!" Kričal po mne Ryan, zatiaľ čo sa celá jedáleň smiala. Nemal som naozaj ďaleko od toho, aby som sa pred všetkými rozplakal, preto som skôr ako som to stihol vybehol z jedálne a zavrel sa do kabínky najbližších záchodov, kde som prepukol v plač. Prečo ja? Čo som im kedy spravil, že ma tak nenávidia? Ešte chvíľu som nechal stekať slzy po mojich tvárach až do kým som sa neukľudnil a potichu nevyšiel z kabínky.

Prešiel som k umývadlu, zobliekol si špinavú mikinu a snažil ju s vodou umyť. Puding sa mi našťastie podariť odstrániť, no však na mikine teraz bol obrovský, mokrý fľak, kvôli ktorému som si ju aj tak nemohol obliecť. A to som si myslel, že dnešok už byť horší nemôže. To som sa teda poriadne mýlil. Iba som si povzdychol a opatrne vyšiel zo záchodov. Na chodbe som našťastie nikoho nevidel, asi bola väčšina ešte v jedálni, a išiel som si do skrinky pre moje všetky veci aj s batohom, ktorý som si tam pred obedom odložil, aby som ho nemusel so sebou ťahať. Vyšiel som akurát spoza rohu, keď sa na chodbe počul hlas, ktorého som už mal pre dnešok dosť.

"Ty si nepochopil, keď sme ti minule hovorili aby si sa tu už viac neukazoval? Si naozaj až tak sprostý, že to nedokážeš pochopiť?" Kričal Cole na nejakého chlapca, ktorý mal hlavu sklonenú k zemi.

"A môj bože chalani pozrite! On nosí so sebou plyšáka! Koľko ti je päť?!" Zdvihol, ďalší chalan z ich party, zo zeme plyšového medveďa, ktorý musel pravdepodobne vypadnúť z chlapcovho batohu, ktorý takisto ležal na zemi.

"To si robíš prdel!" Smiali sa všetci.

"Nie, to je moje!" Začal po nich kričať snažiac sa im plyšáka z ruky vytrhnúť.

"Ale, ale. Niekto by chcel svoju hračku naspäť." Mával s ňou nad hlavou, aby na ňu nemohol dosiahnuť.

"Daj mi to!" Stratil chlapec nervy a začal Cola búchať po ruke.

"Hej! Nejak si dovoľujem nemyslíš?!" Chytil chlapca pevne za ruku a natlačil ho na skrinky, ktoré stáli za ním.

"Nie, nie, nie!! Nechytaj sa ma, nechytaj! Začal sebou chlapec divne šklbať a ťahať sa za vlasy.

"Pre boha to je ale pošuk. Zase má tie svoje stavy." Pustil chlapca, ktorý akonáhle sa mohol pohnúť, zosunul sa na zem, chytil sa okolo nôh, tvár si zaboril do kolien a začal sa hojdať dopredu a dozadu.

"Len sa pozrite na toho retarda. Poďte chalani, ideme za Ryanom." Povedal Cole a ich smiech sa chodbou ozýval až kým nevyšli von. Ani chvíľu som nezaváhal a rozbehol som sa za chlapcom, ktorý ešte stále sedel na zemi.

"Si v poriadku?" opýtal som sa ho potichu a opatrne si k nemu sadol.

"Už je to v poriadku, nemusíš sa báť." On ma ale ignoroval, potichu plakal a posmrkával pričom sa neprestával kolísať. Potom som si, ale všimol toho plyšáka kúsok odo mňa. Zdvihol som ho zo zeme a natiahol ho smerom k chlapcovi.

"Toto je asi tvoje, že?" Jeho hlava sa otočila mojim smerom a akonáhle zbadal, že držím jeho medveďa, vytrhol mi ho z rúk a pritúlil si ho k hrudi. Jeho oči, ale môj zrak neopustili a pozerali na mňa so strachom. Aj napriek tomu aké červené a od sĺz boli, jeho oči boli nádherné. Ich dokonalá zelená farba sa vpíjala do mojej modrej až mi to vyrážalo dych.

"Si v poriadku? Neboj sa, ja ti nič nespravím." Pýtal som stále onemene. On iba jemne prikývol, ale inak sa ani nepohol.

"No tak poď, pomôžem ti." Načiahol som k nemu ruku, keď som sa postavil, aby som mu pomohol na nohy. On sa ale namiesto toho, aby sa chytil, sa strhol a odskočil odo mňa.

"Nie, nie, nie!" Zobral s podlahy svoj batoh a rozbehol sa von z budovy dverami, ktorými ešte pred chvíľou vyšla banda tých blbcov. Jediné čo som dokázal bolo sedieť na zemi a zmätene rozmýšľať nad tým, čo sa to práve teraz stalo.

A/N: Čaute lásky moje! Ako sa máte? Ja skvelo! konečne mám uzatvorené všetky známky, takže mám od všetkého teraz pokoj. Budem mať iba jednu dvojku! Ako ste na tom vy? Budú dobré známky? Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Čo si o tom myslíte? Ešte som sa vás chcela opýtať, či sa vám páči štýl môjho písania, alebo by som mala niečo zmeniť. Budem rada za vašu či už kritiku alebo pochvalu. Užívajte si víkend a týchto nasledujúcich teplých slnečných dní :) K xx