Až kým si neprišiel ty

Kapitola tridsiata šiesta

Malcolm

Díval som sa do tej anjelskej tváre. Spala a hruď sa jej pomaly dvíhala v pravidelných intervaloch. Jej ohnivé vlasy sa rozprestierali všade po bielom posteľnom prádle. Znova po veľmi dlhej dobe som cítil šťastie, ktoré mi priniesla ona. Arya mi znova dodala pocit istoty, na chvíľu odohnala všetkých starých démonov. No oni neodišli, stále na mňa číhali z temných kútov a stačilo veľmi málo, aby sa vrátili. Vyhrabali by sa z temnoty a znova mi pohltili myšlienky. Bál som sa, že eufória je len dočasná a potom sa dostaví karma. Neúprosná mrcha, ktorá si v jeden deň podá každého.

„Dobré ráno," začul som odrazu rozospatý hlas, ktorý ma vytrhol zo zamyslenia. „Ako si sa vyspala?" Opýtal som sa a usmial sa na ňu. Arya na mňa vykukla tými veľkými modrými očami. Znova som začal obdivovať jej jemné rysy, bola nádherná. Červené pery sa jej sformovali do úsmevu, mal som ich chuť pobozkať. „Úžasne," zanôtila a hlasno vydýchla. Sledoval som ju ako vstala z postele a ponaťahovala si stuhnuté telo. Pri pohľade na ňu sa prebudilo aj moje telo a postavilo do pozoru. Arya sa potom vrátila ku mne do postele a pobozkala ma na pery. Cítil som tú zmenu medzi. Už tu nebol žiadny stres a neistota. Obaja sme vedeli, čo k sebe cítime a načom sme.

~

S Aryou sme sa vrátili naspäť do mesta. Náš prvý spoločný víkend sa skončil a zajtra nás znova čakala práca. Prial som si, aby som s ňou znova mohol stráviť čas osamote a užiť si každú sekundu. Odviezol som ju pred bytový komplex, v ktorom bývala. Arya ma zavolala do bytu k nej, ale odmietol som. Dnes som mala ešte niečo na práci. Niečo, čo som nemohol odložiť.

Znova som vyrazil na príjazdovú cestu a zaradil sa do premávky. Deň sa už pomaly končil a slnko zapadalo. V hlave som sa znova vrátil späť do piatkového rozhovoru s Janet.

„Zničím ťa, Malcolm. Teraz možno všetko vyzerá skvelo, ale neboj sa, nezastavím sa, dokým z teba nezostane nič iné ako obyčajný chudák. Aj tá tvoja čubka s tebou nebude strácať čas. Spočítam ti to všetko a keď to príde, tak sa z toho nevyhrabeš, to ti sľubujem!"

Jej slová boli ako nože, ktorým som sa snažil uhýbať, ale pár z nich ma nakoniec aj tak zasiahlo. Janet ma nenávidela, vedel som to. Chcela sa mi pomstiť za všetko, čo som spôsobil jej rodine. Žila pre pomstu od tej noci, ktorá zmenila život nie len mne a Celeste, ale aj jej. Janet ma nenávidela. Nezazlieval som jej to. Vedel som, že ona patrí k tým démonom, ktoré mi číhajú za chrbtom a čakajú na príležitosť, kedy ma bodnúť do chrbta.

Nevedel som kedy to príde, ani v akom rozsahu, ale jedno bolo isté. Janet sa mi pomstí, to bolo jasné.. Ona bola mojou karmou a ja som ju potichu očakával. Netrápilo ma, čo to urobí so mnou. Bál som sa o Aryu, ktorú to mohlo zasiahnuť tiež. Dokonca viac ako mňa.

~

Auto som zaparkoval na parkovisku. Mal som jediný cieľ a práve tam som sa vybral. Rýchlymi krokmi som prešiel k vchodu do veľkej presklenej budovy.

Na recepcii som sa predstavil ako pán Holt. Patril som tu k hosťom, takže keď recepčná kontrovala zoznam, vrelo sa na mňa usmiala. Vedela za kým idem. Zaviedla ma cez veľké dvere do tmavej chodby. „Už na vás čaká, pane," oznámila mi potichu a s miernym sklonom hlavy sa odo mňa vzdialila. Nevenoval som jej ďalej pozornosť a šiel do dverí na konci chodby. Neunúval som sa na ne zaklopať a drzo ich otvoril.

V miestnosti panoval ťažký zafajčený vzduch. Bolo tu prítmie, ale dym z cigariet prebíjal tú tmu. Znechutene som pokrčil nosom a prinútil sa pohnúť dopredu. Vnútro miestnosti bolo zariadené do štýlu pracovne. V samotnom strede stál veľký mahagónový stôl.

„Malcolm," začul som odrazu známy hlas, ktorý pripomínal svojou drsnosťou trenie dvoch kameňov. „Eduard," oslovil som ho menom, rovnako familiárne.

Eduard bol muž po štyridsiatke, no netipli by ste mu ten vek. Starobu na ňom pridávali šediny, ktoré sa mu mihotali vo vlasoch a fúzy, ktoré si pestoval rovno pod nosom. Eduard sa na mňa díval spod hrubého obočia. Po chvíli mu však tvrdé rysy z tváre opadli a nahradil ho priateľský úsmev.

„Dlho som ťa nevidel, kamoš," povedal veselo a vtiahol ma do chlapského objatia. Bol som od neho o hlavu vyšší, ale to mu vôbec neprekážalo a stisol ma v objatí. „Rád ťa vidím," dodal po chvíli a pustil ma. Rukou pokynul k sedačke, neváhal som sa posadil sa do nej.

Eduard okolo mňa prešiel ťažkými krokmi a usadil sa v svojom kresle za veľkým stolom. Všimol som si ako hneď nahmatal cigaretový balíček položený na stole po jeho pravici, otvoril ho a vybral z neho cigaretu. Balíček otočil aj ku mne a ponúkol ma, odmietol som. Eduard pokrčil ramenami a cigarety schoval. Zápalkou škrtol po drsnom obale a objavilo sa malé svetielko, filter cigarety si vložil do úst a zapálil jej druhý koniec.

Sledoval som ako Eduard bez problémov vtiahol dym do pľúc a potom ho vydýchol. Tmavomodrý oblak mi ovanul tvár, ale nepovedal som ani slovo. Nechal som ho nech si pôžitkársky vychutná cigaretu, predtým ako sa začneme baviť seriózne.

„Čomu vďačím za tvoju návštevu?" Nadvihol Eduard obočie a konečne mi začal venovať pozornosť. „Potrebujem tvoju pomoc," povedal som a prstami si nervózne prehrabol vlasy. Z Eduardových úst ušiel tlmený smiech. „Viem, že niečo potrebuješ. Neprišiel by si si tu len tak zahrať karty," žartoval. Musel som sa nad jeho vtipom pousmiať. „O čo ide?" opýtal sa. Zhlboka som sa nadýchol a prečistil si hrdlo.

„Celeste podpísala papiere," prehovoril som a popritom sa lepšie usadil do mäkkého koženého sedadla. Eduard prekvapene otvoril oči. „Neverím, že sa ťa tak ľahko vzdala," povedal a zatváril sa tak, akoby sa nad niečím zamyslel. Prikývol som nad jeho slovami. „Myslím, že má niečo za lubom," hovoril ďalej a zamyslený výraz tváre ho neopúšťal.

Eduard poznal Celeste rovnako dobre ako aj ja. Vedel o jej dobrých aj zákerných stránkach, ako to však býva, tak aj on si zväčša pamätal len tie zlé. Eduard so Celeste spolu študovali právo, práve ona ma s ním zoznámila.

„Nemyslím si. Celeste je mrcha, ale hrá férovo," povedal som a nadávka ma zaštípala na jazyku. Nerád som na ňu nadával, hlavne po našom poslednom stretnutí, ale je to tak. Celeste bola mrcha do špiku kosti. Možno preto nás to k sebe tak ťahalo, boli sme rovnakí. „To je pravda," potvrdil Eduard. „Jediný, kto nehrá férovo je Janet," dodal. Potom mu to došlo. Videl som na ňom ako si v hlave pospájal dve a dve. „Nehovor mi, že sa do toho zaplietla aj Janet?" Spýtal sa neveriacky. Rád by som mu potvrdil opak...

„Vedel som to!" Vyhlásil víťazoslávne Eduard. Zatváril som sa kyslo a otrávené prevrátil očami. „Janet po tebe pôjde ako sup, to dúfam vieš?" Pýtal sa a prižmúril na mňa oči. „Viem," prikývol som. Odrazu som aj ja dostal chuť na cigaretu. Bez slov som sa nahol k balíčku. Vytiahol som z neho cigaretu a zapálil si ju. Dym som vdýchol do seba, cítil som ako ma naplnil a potom ako ma následne opustil. Tak to bolo aj v reálnom živote. Ľudia vždy hľadajú niečo, čo by ich aspoň na chvíľu naplnilo, nehľadiac na to, že to je len dočasne.

Potreboval som si vyčistiť hlavu. Ani som si nevšimol, kedy predo mňa Eduard položil pohárik s tmavohnedou tekutinou. Chvíľu som váhal, ale nakoniec som predsa len vzal malý pohárik medzi prsty a prevrátil ho do seba. Tvrdý alkohol ma zaštípal v hrdle, ale nepovedal som ani slovo. Práve teraz som ho potreboval, aj keď som sa za to veľmi nenávidel...