Začiatok Konca

2.-Ruža

Prešlo niekoľko hodín a Amara so svojou sesternicom a bratrancom boli stále na ceste na zámok.
„Ako dlho ešte pôjdeme?" spýtala sa unavená Emily.
„Neviem, mali sme tam už byť." odvetil Michael, ktorý išiel pred ňou.
„Podľa mňa sme sa stratili. Nie je možné aby sme išli tak dlho, prešli taký kus cesty a ešte stále neboli na zámku." prehovorila nahnevano Amara.
„Vravím ti, že sme sa nestratili," odvetil Michael, a keďže išiel ako prvý viedol ich. „Keby som mal mapu, tak ti ukážem, že ideme dobre."
„Lenže ju nemáš, takže nemôžeš ani vedieť, že ideme dobre." odsekla Amara. „Bože, keď sa mi dostane ten Augustín pod ruky nech si ma neželá!" zakričala Amara do prázdna.
„Hlavne kľud." snažila sa ju ukľudniť Emily, ale márne.
„Ja sa mám ukľudniť? Ten chalan nám rozviazal kone! Teraz vďaka nemu musíme ísť niekoľko kilometrov pešo bez vody, bez pitia a bez mapy. Neviem či som v stave schopnom sa ukľudniť." vybuchla Amara, ktorá bola nanajvýš podráždená. Mohol to byť taký pekný deň, nebyť Augusta. Všetko mala dobre naplánované, vrátili by sa skôr než by si to jej otec stihol všimnúť a všetci by boli spokojní. Teraz sa vrátia a už vidí, ako jej opäť bude nadávať a karhať ju.
„Vaše veličenstvo," oslovil ju Michael
„Čo?" spýtala sa, no len ako sa otočila, zmeravela. Pred ňou stál tucet stráží.
„Vaše veličenstvo," prehovoril jeden z rytierov a zosadol z koňa, „váš otec nás poslal, aby sme vás našli a priviedli naspäť na zámok."
„Môj otec?" spýtala sa podozrievavo, „Na vašom brnení nevidím znak nášho rodu, a taktiež pri vás nevidím svojich osobných strážcov. Ako viem že mi neklamete?"
Rytier sa otočil ku svojmu koňovi a spod sedla vytiahol kus papiera a podal ho Amare.
„Čo je to?" Amara skúmala nechápavým pohľadom list, čo jej rytier podával.
„List od vášho otca, aby ste nám verili." odvetil rytier a pohľad zabodol dopredu, keď si od neho Amara prevzala list. Ako náhle uvidela pečať jej otca, bolo jej jasné, že neklame. Bolo jej jasné aj to, že jeho obsah nebude príjemné čítanie. List si schovala do vrecka jazdeckých nohavíc a ani sa ho neunúvala čítať. Presne vedela čo v ňom je.
„V poriadku, pôjdeme s vami." V tom pred ňu priviedli tri kone. Všetci traja vysadli na svojho koňa a než sa nazdali boli pred zámockou bránou. Počas cesty ani jeden neprehovoril, no Amara si v hlave predstavovala všetky možné scenáre, ktoré mohli nastať. Otvorili sa padacie dvere a prvé čo zbadala bol nahnevaný pohľad jej otca a ľútostivý výraz jej matky.
„Do siene. Všetci!" bolo jediné, čo povedal pre tým ako išiel naspäť do zámku a kráľovná s ním.
„Mám pocit, že toto bude tá časť, kedy naše plány zlyhajú a my budeme mať problém." odvetil Michael, ktorý zaskočil z koňa a podišiel k nič nehovoriacej Amare. Tá naňho len nepríjemne zazrela.
„Ako veľmi zlé si myslíte, že to bude?" spýtala sa Emily, ktorá práve zaskočila z koňa.
„Na stupnici od jedna po desať?" spýtal sa Michael a Emily prikývla, „tak asi dvanásť."
„Len nedramatizujte. Nemôže to byť až také zlé," otočila sa k nim Amara, aj keď sama neverila tomu, čo povedala, „dnu to už zvládneme sami. Ďakujem." prehovorila na rytiera, keď videla, že čaká na to kým vykročia dnu. Rytier iba prikývol a nechal ich ísť samých.

     „Predtým než začneš," začala Amara, keď vstupovali do siene a videla že kráľ s kráľovnou sedia na svojich trónoch.
„Ty budeš teraz ticho a budeš počúvať!" zahriakol Amaru kráľ predtým než stihla dopovedať. Amara len stíchla a pohľad zabodla do zeme.
„Ako si dovoluješ sama opustiť zámok aj po tom, ako som ti to zakázal?" zvyšoval hlas kráľ.
„Nebola som sama-" obhajovala sa Amara.
„Ticho!" zahučal kráľ, postavil sa z trónu a podišiel bližšie k Amare.
     „To, že oni dvaja išli s tebou, ti nepomáha. Odišla si, aj keď som ti to vyslovene zakázal." už kričal.
     „Tvoju vlastnú matku si od strachu skoro priviedla do hrobu!" stíchol a v siene nebolo počuť nič, iba zvuky z vonku.
   „Ale tomu je koniec." povedal napokon, „ak máš raz viesť kráľovstvo, musíš sa naučiť správať ako vodca. A nie ako princezná, ktorá nevie čo robiť." Podišiel ku oknu a zahľadela sa na dedinu pod zámkom. Amara sa začínala už trochu báť. Vedela, že raz sa stane kráľovnou, od narodenia jej to prízvukovali. Keď mala deväť rokov, zasnúbili ju s princom zo susedného štátu, aby rozšírili krajinu. Keď dovŕši osemnásť rokov mala sa zaňho vydať, ale vždy dúfala, že sa to nestane.
    „Preto dnes prišiel princ Marcus z rodu Cliftonovcov, tvoj snúbenec." Amaru oblial studený pot.
     „Ani si nevieš predstaviť, čo to bolo, keď princ prišiel a ty nikde! Dúfam, že na dnešnom bále ho privítaš a ospravedlníš sa za svoju neprítomnosť!"
     „Ale otec-"
     „Žiadne ale, svadba bude, skôr či neskôr." radšej neskôr pomyslela si Amara.
     „Môžeš nám ďakovať, že on prišiel sem a my sme ťa neposlali k ním." odvetil a pozrel sa na Amaru, v ktorej sa stupňoval hnev. Hnev na seba za to, že ju chytili. Hnev na otca za to, že ju ide vydať za niekoho koho ešte ani nevidela a hnev na princa za to, že sem vôbec prišiel.
      „Teraz môžeš ísť do svojich komnát, pripraviť sa na večer," odvetil kráľ a bez slova sa vybral preč. Amara sa ešte rýchlo pozrela na matku s vydeseným pohľadom, no ona len prešla okolo nej a pošepkala jej
     „Mala si sa vrátiť skôr, prepáč." A odišla preč. Amara sa na matku veľmi podobala. Obidve mali dlhé hnedé vlasy a boli aj rovnako vysoké. Čo ich odlišovalo boli oči. Amara mala hnedo-zelené oči zatiaľ čo jej mama mala modro-hnedé. Amara si niekedy myslela, že sa jej oči sfarbili na zlato, ale vždy si pomyslela, že sa jej to iba zdá. V sieni ostali iba ona, Emily a Michael.
     „Mohlo to skončiť aj horšie." skonštatoval Michael, no len čo zazrel Amarin pohľad, oľutoval, že vôbec prehovoril.
     „Myslíš?" vyštekla naňho a rozbehla sa do svojich komnát. Emily išla za ňou, no pred odchodom za ešte pozrela na brata výrazom vážne skvelé, prekonal si sa.

     Emily jemne zaklopali na Amarine dvere.
     „Vstúpte." ozvalo sa ja druhej strane dverí. Keď otvorila, uvidela Amaru ako hľadí z okna a Lolu-Amarinu druhú dámu- ako jej upravuje vlasy. Amara bola už prezlečená naspäť v róbe, pripravená zvítať sa s princom.
     „Možno nebude taký zlý," prehovorila Lola jemným, nežným hlasom. Keďže Lola bola nižšia než Amara, musela sa postaviť na špičky aby dočiahla až na vrh priberaného copu, na ktorý dávala Amare strieborné spony v tvare motýľov. Spony jej ladili k čiernym dlhým šatám, s dlhými volánikovými rukávmi. Na krku jej visel náhrdelník s rubínom a posledné čo jej chýbalo bola jej koruna.
     „Možno ťa vezme aj na lov," prehodila Emily.
     „Hahaha veľmi vtipné," Amara prekrútila očami.
     „Ešte niečo ti chýba a bude to perfektné," vykročila k nej a na hlavu jej položila korunu. Nebola to koruna kráľovny samozrejme, ale aj tak si prišla významnejšia.
     „Dokonalé," usmiala sa Lola a odložila na stôl hrebeň.
     „Všetci ťa už dole čakajú."
Amara len prikývla a vykročila aj so svojimi dámami dole do siene, kde sa konala oslava na privítanie princa.
     Keď prišla, zastavila vo dverách a všetci sa jej poklonili. Prvé čo Amara spravila bolo, že sa vydala ku stolu s nápojmi. Nechcela sa s nikým rozprávať, no jej plán nevyšiel, lebo hneď ako ju zbadal otec, podišiel k nej. Čo najrýchlejšie sa otočila a nalial si do čase niečo nevediac čo, ale voňalo to alkoholom, a ten práve potrebovala.
     „Amara rád by som ťa predstavil tvojmu snúbencovi. Toto je Marcus Augustín Clifton." len velmi nechcene sa otočila. Keď zbadala princa, celým telom jej prešiel hnev. Dúfala, že si jej rýchlu zmenu nálady nikto nevšimol a tak si radšej hneď odpila z pohára.
     „Ospravedlňte ma, idem privítať hostí."
Kráľ odišiel a nechal ich tam samých. Keď si bola Amara istá, že kráľ je už dosť ďaleko prehovorila:
     „Ty," ten Augustín ktorý nám odviazal kone, a kvôli nemu ma chytili, pomyslela si.
     „Je mi potešením vás konečne spoznať. Vaše veličenstvo," usmial sa Marcus a znovu jej chytil ruku, poklonil sa a dal jej na ňu letmý bozk. Amarou z nejakého dôvodu prebehli zimomriavky po chrbte, no neboli to tie nepríjemne zimomriavky.
     „Vedela si kto som, však že?" vytrhla ruku spod jeho zovretia.
     „Nemôžem sa to, že ty si nevedela, kto som ja," šibalsky sa usmial, a nalial si do pohára červené víno.
     „Prečo si nám odviazal kone?" spýtala sa podráždene Amara, zvierajúc času tak pevne v rukách, že sa čudovala, že ju ešte nepraskla.
     „Jednoduché," vykročil dopredu do sály a odpil si z vína, „moje stráže ťa našli, čo znamená, že tvoj otec ma má radšej a aj preto lebo ma zarazilo, že si ma nespoznala." zasmial sa, no Amara mala dosť.
     „Vážne som nevedela, že u vás sú panovníci taký arogantní a namyslení."
     „Pozor na to čo hovoríš," zabodol na ňu pohľad, „nezabúdaj že som tvoj budúci manžel a že-"
     „Ak si myslíš, že ťa budem na slovo poslúchať, čušať a nevyjadrím svoj názor," prerušila ho Amara, kým stihol dokončiť vetu, „tak si riadne na omyle." povedala a oči zabuchla do jeho.
     „Mne rozkazovať nikto nebude. Na to nezabúdaj ty," hodila do seba obsah čaše, položila ju na najbližší stôl a vykročila von z miestnosti.
  Uvidíme maličká, pomyslel si Marcus, uvidíme.