Začiatok Konca

13.-Pravda

Ubehol mesiac, odkedy sa Marcus s Amarou naposledy otvorene rozprával. Nevedel pochopiť, čo sa stalo. Prečo ho zo dňa na deň začala ignorovať? Prečo pri každej príležitosti, keď je s ňou sám, ich niekto vyruší, alebo ona proste ujde. Bol z toho zdevastovaný. Rozprával sa aj so Samanthou, či náhodou niečo nevie. Povedala mu, že nechápe, ako mohol uveriť, že by ho Amara mala naozaj rada. Ešte v ten deň uvidel Amaru s Filiphom, ako sa rozprávajú, smejú a usmievajú. Keď ich spolu videl, pripadalo mu to skôr, ako keby sa snaží, aby žiarlil. No to bol pravdepodobne len pocit.

„Mali by sme doriešiť termín svadby." začal kráľ, keď všetci sedeli za stolom pri večeri.
„Ešte to má čas. Netreba sa nikam ponáhľať," usmiala sa naňho kráľovná.
„Súhlasím s matkou. Je dosť času," nervózne odvetila Amara. Odkedy videla Marcusa ako sa bozkáva so Samanthou, nechcela o svadbe ani počuť. Vždy, ked okolo neho prechádzala, alebo ho videla jej prišlo smutno z toho, ako veľmi sa v ňom zmýlila. Nevedela byť s ním v jednej miestnosti sama, preto vždy radšej odišla. Keby mal odvahu netváril by sa pred ňou, akoby sa nič nestalo, ale všetko by jej povedal narovinu. Vždy, keď bola blízko neho znervóznela a teraz to nebolo inak. Marcus si to všimol, no neodhodlal sa ju upokojiť.
„Dobre teda, nechajme to pre dnešok tak. Ale skôr či neskôr táto téma príde na riešenie."
Zvyšok večery prebehol v tichu. Keď všetci dojedli Marcus mal v pláne ísť za Amarou, nech si všetko vysvetlia, no zase, ako inak, si ju odviedla kráľovná.
„Marcus?" prikročila k nemu Samantha. Myslel si, že odíde po týždni návštevy, no kráľovná si ju obľúbila a začala ju učiť. Nevedel prečo a neved ani čo ju učila. Mal ju rád ako kamarátku, no mal pocit, že v poslednej dobe ho ona berie inak, a to mu vadilo. Nechcel, aby sa zbytočne trápila.
„Áno,"
„Rozmýšľala som, nešli by sme sa prejsť po záhrade?" to posledné, čo by teraz chcel je, aby ich nedaj bože videla Amara a ignorovala ho ešte viac, ak sa to vôbec dá. Všimol si, že vždy, keď je so Samanthou a zbadá ich Amara, stratí farbu a odíde.
   „Teraz? Vonku je už tma," snažil sa z toho vykrútiť, no Samantha bola neodbytná.
„Môžme si zobrať sviečky," Marcusa pri tej predstave len skrútilo.
„Prepáč možno inokedy, teraz už musím ísť," len nech nejde za mnou, len nech nejde za mnou. Jeho myšlienky mu v hlave zneli tak nahlas, že sa bál či to náhodou nepočula. Jeho kroky ho viedli do jeho izby, no v momente, keď išiel vstúpiť dnu, rozmyslel si to a vybral sa inam. Ani si neuvedomil kedy, a nachádzal sa v Amarinej izbe, kde si sadol na posteľ a čakal, kedy príde.
„Dobre zajtra to docvičíme. Teraz som už naozaj unavená. Dobrú noc!" počul po desiatich minútach čakania hlas z chodby, ktorý patril Amare.
„Pre boha!" zvolala Amara, keď ho zbadala, „Čo tu robíš o takomto čase? A vôbec, ako si sa sem dostal?" nechápala Amara. Marcus odignoroval jej otázky a prešiel k téme.
„Musíme sa porozprávať," povedal, no Amara nezdielala jeho záujem. Prešla k stolíky a začala si dávať dole šperky. Bolo očividné, že sa vyhýba očnému kontaktu, no Marcus nepovedal nič.
   „Keby som sa s tebou chcela rozprávať, urobím to už dávno." odvrkla mu Amara.
„Prečo ma ignoruješ? Prečo si zrazu na mňa taká chladná? Čo som spravil zle?" Marcus bol z toho všetkého viac než zúfalý. Amaru mal naozaj rád a vidieť ju nešťastnú ho zožieralo z vnútra.
„Neviem, skús sa spýtať Samanthy tá by mohla vedieť,"
„Neťahaj do toho Samanthu, tá za nič nemôže," nechápal prečo do všetkého ťahá Samanthu.
„Že nie?" zasmiala sa Amara. „Tak prepáč, ale ja som si myslela, že na bozkávanie treba dvoch a nie jedného," Amara už vybuchla, no táto veta Marcusa ešte viac zmiatla.
„O čom to hovoríš?"
„Nehraj sa, že nevieš. A aj keby tak stačí to, koľko času spolu trávite." Nevedel či je Amara nahnevaná, alebo smutná.
„Je to moja najlepšia kamarátka. Jasné, že budeme spolu tráviť čas. A navyše, tebe by to nemalo čo vadiť, keď ty sa stretávaš s Filiphom," už začínal zvyšovať hlas aj on. Nie je fér, že ona sa môže stretávať s niekym, ale on nie. Navyše, keď ten niekto je ten primitívny záhradník.
„Tak prepáč, že ty a Samantha sa môžte stretávať, ale ja a Filiph nie? Ja beriem, že toto celé manželstvo bolo dohodnuté, ale nemusel si sa s ňou bozkávať na tak verejnom mieste!"
„Ešte raz. Ja som sa s nikým nebozkával. Prečo by som sa s ňou bozkával, keď sme spolu boli zadobre?  Ako by som mohol byť taký hlúpy, aby som sa bozkával s ňou a nie s tebou? V živote by som ju nepobozkal. Neviem či si videla nejakú mágiu alebo len niekoho, kto sa na mňa podobá, ale ja som ju nepobozkal. Prisahám."
Zahľadel sa jej do očí. Niečo v nich preblyslo. Niečo si začala šomrať. Nemohol rozumieť čo.
„Musím ísť," povedala z ničoho nič.
„Počkaj, kam?" už už išiel za ňou, keď ho zastavila.
„Nie, ty počkaj tu, alebo skôr u teba v izbe. Ak sa moja teória potvrdí... proste mi ver. Dobre?" pozrela naňho s nádejou v očiach. Prvýkrát po tak dlhom čase sa mu pozrela do očí. Nemohol jej protirečiť.
„Dobre,"
„Ďakujem," odišla preč, a on sa vrátil do svojej izby.

Nech to nie je pravda, nech to nie je pravda. Modlila sa v hlave Amare. Tak dúfa, že sa jej teória nevyplní.
„No konečne!" zvolala, keď zbadala Emily, ako vstupuje do cvičebnej miestnosti.
„Prepáč, ale nie každý má toľko energie o pol noci ako ty," povedala rozospatým hlasom a zívla si.
„Takže, čo je vo veci?"
„Musíš mi pomôcť s jedným kúzlom, fakt ťažkým kuzlom," dodala.
„To mi celkom došlo, ale skôr by ma zaujímali podrobnosti," Emily bola jediná, ktorej Amara povedala o Marcusovi, Samanthe a o všetkom, čo sa stalo.
„Vieš, ako som ti hovoril o tom, ako Marcus pobozkal Samanthu, ako som ich videla?" Emily len v tichu prikývla.
„Tak ono to možno nebolo tak."
„Dobre teraz nechapem. Vôbec,"
„No proste...," Amara jej povedala presne o čom sa bavili s Marcusom.
„Takže ak ťa chápem správne. Ty si myslíš, že to nebol Marcus ale bol to hologram, ktorý vyzeral ako on. Že tvoja matka je do toho zapletená, pretože sa priveľmi stretáva a rozpráva so Samanthou, a že Filiph tiež nie je úplne svätý, lebo si z neho cítila mágiu, veľa mágie a toľko necítiš ani z vlastnej matky. Chápem to správne?" Emily zrekapitulovala všetko podstatné.
„Hej tak nejak," odvetila Amara v napätí.
„A na toto si prišla za päť minút? Ešte k tomu večer. Tebe to musí fakt myslieť," zasmiala sa Emily. 
„Teraz na to neni čas. Musím zistiť či je to pravda alebo nie," naliehala Amara. Nevedela, či viac dúfa v to nech to je pravda alebo nie. Keby to je lož a jej teória sa nevyplní bola by sklamaná, no keby je to pravda, nepochybovala by o tom, že Katherin musí zastaviť, lebo zašla priďaleko.
„Pozri aj keby sa ti podarilo prejsť časom bez toho aby ťa to rozdrvilo, zabilo a podobne. Nikdy som nevidela ani nepočula o takom kúzle," Emily na ňu hľadela skepticky.
„Keď sme vtedy s matkou tak dlho do noci cvičili kúzla premeny a vrátenia pôvodnej podoby, tak mi matka dala naštudovať jednu knihu. Je to jediný výtlačok. Písali tam aj o cestovaním v čase. Väščina čarodejníkov to pokladá za mýtus, alebo tvrdia, že je to takmer nemôžmé," Emily pochopila kam tým mieri,
„Lenže takmer nie je na sto percent chapem," dokončila za ňu vetu.
„No je veľmi náročné a potrebujeme energiu, z ktorej sa dá nasávať," Amara to potrebovala zistiť. Mala všetko k tomu kúzlu, len potrebovala energiu.
„Dobre. Čo potrebujeme?" spýtala sa Emily a začali s prípravou.

Po pol hodine mali všetko pripravené. Na dlážku bielou kriedov nakreslili kruh, ktorý rozdelili na päť časti. Do jednej časti napísali rok, do ktorého sa chcú presunúť, do druhej mesiac, do tretej deň, do štvrtej hodinu a do piatej minútu. Amara sa postavila do stredu kruha, kde sa všetko pretínalo. Okolo jej obvodu vylial pár kvapiek jej krvi a Emily začala s kúzlom. Získavala silu zo všetkého, z čoho mohla. Dokonca aj z Amary.
Atrás en el tiempo, atrás en la historia, vivimos aquí pero queremos visitar allí.
Keď Emily vyriekla posledné slová kúzla, Amara cítila, že jej mizne zem pod nohami, začala padať.

Dopadla na trávu, okolo nej slnko už zapadalo. Chvíľu jej trvalo, kým sa zorientovala a postavila na nohy. Prešla kúsok a videla ako sa rozpráva s nejakou služobnou.
Vyšlo to.
Pomyslela si Amara. Včas si uvedomila, že musí utekať do záhrady k fontáne, aby ju jej minulé ja nevidelo. Čarodejníci, ktorí cestovali časom a stretli sa so svojim minulím ja zošaleli alebo na mieste absorbovali ich vlastnú energiu a zomreli. Keď dobehla k fontáne videla Samanthu ako na niekoho čaká. Schovala sa za roch a pozorovala ju. Zrazu k nej dobehol Filiph. Spoza rohu vyšla aj Katherin a premenila ho, zrazu vyzeral ako Marcus. Vtedy prišla aj ona v minulosti a Samantha sa nasilu rozosmiala. Vtedy Marcus- teda Filiph pobozkal Samanthu. Keď odbehla preč, Katherin vyšla spoza rohu a premenila Filipha naspäť. Niečo mu povedala a on sa razom premenil na muchu. Neverila vlastným očiam. O meničovy sa učila, ni nikdy by nebola povedala, že jedného uvidí na vlastné oči.
Počula a videla všetko. Nestihla to ani spracovať, keď sa jej začalo rozmazávať pred očami, a zrazu nevidela nič.

Po chvíli otvorila oči, porozhliadla sa a uvidela Emily.
     „Si v poriadku?" spýtala sa jej.
     „Ja áno, ale čo ty? Čo si videla?" Amara jej povedala všetko do detailu. „
     To je pekne v kaši. Čo budeme teraz robiť?" spýtala sa Emily.
     „Niečo vymyslíme, no do vtedy sa musím ospravedlniť Marcusovi, vymyslieť plán ako naštvať Samanthu a potom budeme rozmýšľať, čo ďalej," tón jen hlasu bol bez emócii. Človek by čakal, že bude plakať, kričať. No ona len sedela na zemi a pozerala do prázdna. Teraz už mala cieľ. Nevedela ešte kedy, a ani ako sa vude brániť. Ale bude sa. Ak si myslia, že ju tak ľahko zničia, mýlia sa. Bola sklamaná z Filipha, z toho ako ľahko sa pridal na zlú stranu. Samantha jej len potvrdila aká mrcha je a Katherin, nevedela či ju sklamala alebo bola len nahnevaná.
      „Je neskoro a ja si potrebujem oddýchnuť. A ty tiež," vyskočila na nohy, „ďakujem za pomoc," pomohla sa postaviť aj Emily a odišli, každá do ich komnát.