Začiatok Konca

15.-Listy

      Amara prechádzala chodbami s cieľom dostať sa k Marcusovej komnate. Zistila, že sa vrátil skôr a nechcela strácať ani minútu. Musí s ním hovoriť. Predtým, než stihla zaklopať, dvere otvoril Marcus.
      „Dobre ráno!" pozdravil ju a prešiel popri nej. Amare chvíľu trvalo, kým sa spamätala, ale hneď podišla k nemu.
      „Dobré ráno, musím s tebou o niečom hovoriť. Máš chvíľu-"
      „Ahoj, môžeš na chvíľu?" skočila jej do reči Emily, ktorá sa pri nich z ničoho nič zjavila.
     „No práve som niečo riešila," pozrela sa na ňu a hlavou pokynula na Marcusa.
     „Marcus nenahneváš sa, keď ti ju na chvíľu ukradnem? Len na chvíľu," pozrela sa Emily na Marcusa. Ten len letmo prikývol.
      „Potom sa porozprávame," povedal Amare a odišiel. Zdal sa byť smutný alebo unavený. Amara nestihla zistiť, čo sa stalo, no povedala si, že sa ho to opýta neskôr.
Keď si Amara bola istá, že ich už nepočuje podišla k Emily.
      „Čo sa stalo?" spýtala sa Amara.
  „Nič vážne," odvetila Emily a malička nad tým rukou, „už si mu to povedala?"
     „Čo presne? To, že som čarodejnica? To, že ty si čarodejnica? To, že jeho najlepšia priateľka je upír a snaží sa ma zabiť, alebo to, že som sa skoro bozkávala s Filiphom? Lebo nie nepovedala," vychrlila na ňu Amara.
     „Dobre, vidno, že si nespala. Ale myslela som.... no vlastne si mi odpovedala," premerala si ju Emily.
     „Prepáč," ospravedlnila sa Amara „fakt som nespala. Keď som sa snažila zaspať mozog mi stále prehrával, čo som videla, potom celý ten rozhovor so Samanthou k tomu ešte, čo si mi vravela ty  a potom som o tom premýšľala, navyše stalé neviem, ako mám Marcusovi povedať všetko toto. A čo ty? Prišla si na niečo?"

     „Úprimne? Ani nie," priznala sa sklamane Emily, „ale nad niečím som rozmýšľala celú noc. Nejde mi do hlavy, prečo by sa k nim Filiph pridal, musí za tým byť niečo viac nie? A čo znamená to, že si "hrozba pre tento svet"?"
„Nemám ani najmenšie tušenie," pomaly začali schádzať dolu schodmi do haly na raňajky, keď si Amara všimla Marcusa. „nech už tým myslela hocičo."
„Inak, čo si myslela tým, že si skoro pobozkala Filipha?" počas krátkej chvíli ticha si Emily uvedomila, čo jej Amara pred chvíľou povedala.
„No to skôr, že on sa snažil pobozkať mňa. Ale našťastie som sa skoro uvedomila, len odvtedy sa navzájom ignorujeme, ale to je jedno. Hodinu po raňajkách sa stretneme v knižnici. Tam začneme. Teraz ma ospravedlň," vysvetlila jej Amara a zrýchlila. Keď bola pri Marcusovi chytila ho za ruku a spolu vnišli do haly, kde všetky pohľady padli na nich. Len sa letmo usmiala, a keď si všimla Samanthin prekvapený výraz usmiala sa ešte viac.

Po raňajkách prechádzala Amara chodbou, keď započula výkrik. Rozbehla sa ku schodom, odkiaľ prichádzali hlasy. Keď prišla nachvíľu akoby skamenela. Potom keď jej mozog spracoval, čo sa deje, srdce jej začalo biť ako ešte nikdy pred tým. Hlavne z toho čo videla.
„Nevravela som ti, že sa máš držať od Marcusa ďalej?" zakričala na ňu Samantha, ktorá držala pri sebe Lolu s dýkou na jej hrdle. Amara nechpala, čo sa deje. Ešte včera večer ju ľutovala a teraz by bola najradšej, keby sa nič z toho, čo sa včera odohralo nestalo.
„Prosím, prestaň," plakala Lola, ktorá sa celá triasla.
„Ticho!" zahriakla ju Samantha a ďalej sa pozerala na Amaru.
„Prosím, nechaj ju ísť. Ona za nič nemôže," Amara len ledva zadržiavali slzy. Pri pohľade na Lolu sa cítila bezbranná a slabá.
„Vravela som ti, že ak ma neposlúchneš uvidíš," pomaly schádzala dýkou Lole cez hrudník až k bruchu, kde zastavila.
     „Mysli na to, ako by sa tvárila tvoja matka, keby ťa teraz videl, len by si dala skutočný dôvod jej manželovi na to, že bolo správne, že ťa opustiliu, " Amara na to chcela ísť emocionálne, lenže Samantha sa schuti zasmiala.
     „Moja matka si nikdy nikoho nenašla, a ani ma neopustila," smiala sa na celé hrdlo, „Bože ty si taká naivná, až mi ťa je ľúto."
Amara si v hlave predstavila Emily, ako jej hovorí: Vravela som ti to.
„TY budeš za toto zodpovedná. Keby robíš, čo máš ešte by žila."
„POČKAJ!" vykríkla Amara a spravila krok dopredu, no hneď zastavila. Samantha zdvihla hlavu a prestala.
„Predtým, než spravíš niečo, čo budeš ľutovať, počúvaj ma," Amara dala ruku do obranného gesta a malími krokmi sa približovala k Samanthe, „toto je medzi nami. Lolu z toho vynechať. Ak chceš Marcusa, tak fajn maj ho, vzdám sa ho a nechám ti ho, len pusti Lolu."
Samantha sa nad jej slovami zasmiala.
„To ani nebudeš oňho bojovať?"
„Ak pustíš Lolu, nechám ti ho," sľubovala Amara.
„Vidíš a to je ten problém," chytila Lolu silnejšie okolo krku a dýku pritlačila bližšie k telu, no ešte stále ju nezapichla, „ty si ho nezaslúžiš. Nechala by si ho len tak, bez boja. Bez akej koľvek známky záujmu. Ja ho nechcem. Aj keby si mi ho prenechala, on bude chcieť len a len teba. Nie, mala si rozmýšľať nad tým, čo si robila predtým ako si konala. Ja som ti dala upozornenie, teraz si budeš odpikávať trest za ignoráciu."
Amara nestihla ani spracovať, čo práve Samantha povedala, keď dýku zabodla do Lolinho brucha tesne pod srdcom.
„NIE!" zvrieskla Amara. Chcela sa k nej rozbehnúť, no Samantha ešte predtým vytrhla dýku z jej brucha a spolu s Lolou ju zhodila zo schodov a upírskej rýchlosťou zmizla. Amara sa rozbehla dole po schodoch a kľakla si k Lole.
„POMOC! Prosím, pomoc!" kričala dúfajúc, že ju niekto bude počuť. Keď započula kroky pozrela sa dolu na Lolu.
„Shhhh, bude dobre neboj, len nezatvárajú oči," prosila ju. Rukou jej pritláčala bodnú ranu a snažila sa zabrániť tomu, aby vykrvácala. V tom vyšiel z chodby Marcus spolu so strážami, a keď ich videli zmeraveli. 
„Ju," ukázala Lola na Amaru „chcela zabiť ju. Ochráň ju." bolo Loline posledné slová pred tým, ako zavrela oči a jej srdce sa zastavilo.
„Nie, nie, nie!" kričala Amara od žiaľu. V tom k nim na chodbu pribehol Michael, Emily a Katherin. Marcus si Amaru pritisol bližšie k nemu. Najprv proti nemu bojovala a snažila sa odtiahnuť, aby mohla objať Lolu, no nakoniec povolila. Pritiahla sa k nemu bližšie a včetci sa v šoku pozerali na Loline mŕtve telo, a Amaru celú od krvi.