Garde

Kapitola 16

Mám na sebe sukňu. Tú pásikavú, pretože po Angelininom desať minútovom rozbore strihov všetkých sukní aké existujú, sa do toho vložil Adriel a jednoducho ukázal svojou salámou na túto, s vyjadrením, že sa mu páči najviac.

Sedím teda v Alejandrovom modrom mercedese, rádio je stále hluché a ja sa v panujúcom tichu snažím nenápadne si potiahnuť silonky o kúsok vyššie. V spotených dlaniach zvieram inhalátor, pretože ma robí o niečo istejšou. Aspoň neodpadnem od nedostatku kyslíka.

„Vyzeráš úžasne," povie Alejandro, keď odvráti pohľad od cesty a letmo na mňa pozrie. Začnem sa červenať a miesto poďakovania zo seba vydám neistý smiech.

######

Pred vstupom mi Alejandro otvorí dvere. Moje baleríny neisto prekročia prah reštaurácie, nad ktorou sa vyníma okrasný zlatý názov. V duchu ďakujem Angel, že ma nenechala obliecť si rifle. Už pri vstupe sa mi vybaví natoľko známy pocit. Pocit, že sem nepatrím a nikdy nebudem. Dedko mal takéto reštaurácie rád. Reštaurácie, kde aj voda stojí akoby v nej ryžovali zlato. Podvedome sa usmejem, pretože som to musela robiť už tak veľakrát. V mysli sa mi ozýva hlas starého otca. Usmievaj sa, bez zubov, nie ako hyena! Vyrovnaj sa, nech vyzeráš ako žena, nie ako dedinský chlapec! Nedrž sa za lakte!

Alejandro sa postaví tesne za mňa a dlaň mi položí na chrbát. Sako, ktoré som si v aute nevšimla, mu teraz obopína plecia. Jemne ma naviguje ku stolu pri okne. Odsunie mi stoličku a ja sa roztrasene posadím. Ruky si zložím na kolená. Cítim aké ich mám studené. Čašník v čiernej uniforme nám donesie menu. Chcem Alejandrovi povedať, že v tejto reštaurácii si nemôžem dovoliť ani vodu z kohútika, no nič zo mňa nevyjde.

„Si v pohode?" spýta sa Alejandro a mierne sa ku mne nakloní.

„Áno, len... prepáč, všetko je super," usmejem sa a do studených dlaní vezmem menu, za ktoré sa aspoň na pár minút môžem stratiť.

„Jedlo som už predobjednal, dúfam, že ti to nevadí," ozve sa z druhej strany jedálneho lístka. S úľavou odložím menu na stôl.

„Nie samozrejme, že nie," poviem s úsmevom.

Za pár sekúnd je pri nás mladá čašníčka a na stôl nám položí dva poháre s citrónovou vodou. Chcem jej poďakovať, no ona sa pozerá len na Alejandra. Očami ho celého prejde. Žiarlivo na ňu pozriem, no Alejandro si pohľad ani jednej z nás nevšimne. Iba poďakuje a tým pošle čašníčku preč.

„Som rád, že si so mnou išla. Bál som sa, že ťa od toho Robin a ostatní odhovoria," povie Alejandro.

„Čo s tým má Robin?" nechápavo sa spýtam.

„Práveže nič," usmeje sa Alejandro. Opäť na mňa pozrie a zoberie moje dlane do svojich rúch. „Nič s nami nemajú. Do tohto sa nemôže pliesť nikto iný okrem nás."

Jedla dostanem toľko, že nezvládnem zjesť ani polovicu. Predjedlo, polievka, hlavé jedlo a nakoniec sa pred nami zjaví čokoládová torta. Mám pocit, že som toho zjedla viac ako za celý týždeň, no akonáhle sa predo mnou zjaví čokoláda, nemôžem si odpustiť aspoň ochutnať. Ako raz povedala moja mladšia sestra. Dezert nie je jedlo, preto sa dá jesť stále. Nakoniec zjedla niekoľko misiek zmrzliny a ukázalo sa, že jej tvrdenie má isté vady. Po ceste domov sa povracala. Nechcem skončiť ako moja sestra a ogrcať Alejandrovi celé auto, no predsa len máme rovnakú krv. Zoberiem jednu z dvoch lyžičiek a naplním si ústa čokoládou.

„Máte s Adrielom spoločné hodiny?" spýtam sa Alejandra.

„Väčšinu vlastne áno. Teda tých športových. Adriel je dobrý bežec. Nikoho som nevidel trénovať toľko čo jeho."