Garde

Kapitola 56

Akoby ubehla večnosť, ale pravdepodobne to bude len pár minút. Stále sedíme v tichu. Ja sa snažím zabudnúť na všetku tú háveď a potkany, ktorými sa to tu určite hemží a hlavne umlčať ten tichý šepot, ktorý do nemoty šepká, že všetci na nás už určite zabudli. Vymýšľanie všetkých možností prečo nás odtiaľto nedostanú, vyzerá, že zaberá dosť dobre na zabudnutie potkanov. Prisuniem si nohy bližšie k sebe, aby som necítila Psovu ostrú srsť. Jeho vrčanie neustáva.

Zrovna zvažujem ako veľmi je pravdepodobné, že v škole vypukne požiar a my tu uhoríme. Alebo nás zavalí. Alebo sa otrávime dymom. Alebo na nás pri toľkom rozruchu zabudnú a umrieme hladom. Nebolo by to prekvapujúce, možno by si mysleli, že sme zomreli v ohni a ani by ich nenapadlo, že sme stále v budove. Moje myšlienky zrazu pretrhne Gabriel.

„El?" Pri zvuku jeho hlasu sa strhnem. Až teraz si všimnem, že okrem tmy je tu aj príšerné ticho.

„Hm?" ozvem sa.

„Len som sa chcel uistiť, že si tu?"

„Neboj sa ak odídem zoberiem ťa so sebou," poviem mieniac to ako vtip, ale akosi zabudnem na intonáciu.

„Nie, len som zapochyboval, že si tu vôbec bola."

Pozriem naňho alebo aspoň na tmu, ktorá by mala byť ním.

„Čo?"

„Na chvíľu som si nebol istý či to takto nebolo stále. Či som sa nenarodil v tejto tme a celý môj život bol len akási myšlienka."

Na moment som šťastná, že ja som rozmýšľala len nad možnosťami mojej smrti. Teraz, keď to Gabriel však spomenul, tiež ma premkne zlý pocit. Tesnejšie si k sebe pritiahnem nohy, aby som sa presvedčila, že mám stále fyzickú podobu.

„Nechceš sa o niečom rozprávať?" spýtam sa, dúfajúc, že tak zaženiem moje aj Gabrielove myšlienky.

„Jasné," počujem z tmy.

Nastane však ticho.

„Hmm," poviem, „povedz mi jednu svoju dobrú a zlú spomienku."

„Dobre," povie Gabriel a hoci ho nevidím, poznám na jeho hlase, že sa usmieva.

„Keď som mal asi osem, možno sedem? Viem, že som už chodil do školy. To je vlastne jedno. Keď som bol malý, rád som varieval s ocom. Bolo nás dosť veľa, takže nebolo až také jednoduché robiť niečo len vo dvojici. S rodičmi alebo aj so súrodencami. Vždy to vyzeralo, že kamkoľvek sa pohneš, stretneš niekoho ďalšieho. Vtedy som bol však s ocom sám. Myslím, že všetci išli na nejakú oslavu k bratrancom, ale ja som mal zlomenú nohu a tak som nešiel," rozpráva Gabriel a ja sa usmievam na jeho časť tmy. „Robili sme nejaký koláč, nemám už tušenia, čo to presne bolo. Dostal som však úlohu vyšľahať bielka. Vieš, do takého toho bieleho snehu." Prikývnem. „Pamätám si, že to trvalo príííšerne dlho. Stále som sa oca pýtal či už to je, no stále mi tvrdil, že nie. Asi ho to prestávalo baviť, lebo, keď som sa znova spýtal, povedal mi, že budem vedieť či to je, podľa toho, keď to bude tuhé. Tak som sa spýtal ako tuhé. On na mňa naštvane pozrel a povedal, že také tuhé, že keď si zdvihnem misku nad hlavu, nevypadne to. Tak som to znova trochu šľahal a keď ma to znova prestalo baviť, zobral som misku a zdvihol ju nad seba. Všetok zle vymiešaný sneh mi spadol na hlavu. Myslel som, že sa oco naštve, ale keď ma videl, začal sa strašne smiať." Vyprsknem do smiechu.

„Dobre, teraz ty," povie rovnako rozosmiaty Gabriel.

„Oh," konečne sa prestanem chichotať a zamyslím sa. „Tú dobrú?"

„Jasné."

„Dobre," prikývnem. „Ako malá sa moja sestra vždy chcela hrať na drakov. Myslím, že to bolo kvôli tej rozprávke. Tajomstvo dračej hory alebo tak nejako sa to volalo."

„Tajomstvo dračej hory, to si pamätám. Tiež sme to pozerávali."

„Hrávali sme to často, no toto si pamätám najviac. Bolo to tesne potom, čo sme sa presťahovali k dedkovi. Doma to bolo dosť otrasné, keďže to bolo iba pár týždňov po otcovej smrti. Mama, sestra ani ja sme sa nemali zrovna dobre. A dedko, ktorého sme dovtedy až tak nepoznali sa k nám správal dosť chladne. Aj k mame. Vyzeralo to, že jej ešte stále zazlieva, že si zobrala otca."

„Nerád ti do toho skáčem, no si si istá, že hovoríš tú dobrú spomienku, hej?"

„Veď chvíľu počkaj," usmejem sa.

Skôr ako však stihnem pokračovať, znova sa ozve Gabriel. „Je mi to ľúto."

„Čo?"

„To čím si si prešla. Muselo to byť hrozné."

„Hmm," ozvem sa. „Bolo." Počujem a potom aj ucítim ako sa ku mne Gabriel prišuchne a objíme ma. Pritisnem sa k nemu, v tejto tme ho nevidím, keď je ticho ani ho nepočujem, no o toľko viac ho cítim. Možno sú moje zmysly už teraz ostrejšie. Cítim miesto, kde sa dotýkajú jeho ruky, jeho kožu pod mojim lícom, každý jeho jemný pohyb, ako keď tesne pred tým ako sa odtiahne, sa ku mne pritisne len o malý kúsok viac.

„Každopádne," usmejem sa, „boli sme spolu so sestrou doma. Aj keď sme to vtedy ešte nevolali „doma". Myslím, že som to všetko znášala o niečo horšie ako sestra. Nie, že by ju to menej zasiahlo, len ja som sa s tým nevedela vysporiadať. Obidve sme sa nudili a tak navrhla či si nezahráme na drakov. Najprv som ju chcela odmietnuť, ale povedala som si, že jej určite prospeje ak si niečo zahráme. Takže sme vytiahli deky, dali si ich cez hlavu a behali po dome. Mama nás musela počuť, lebo o chvíľu pribehla k nám do izby s dekou cez seba a zakričala na celý dom tak nahlas, že musela vystrašiť aj holuby na streche. Pridala sa k nám a spolu sme behali po dome a kričali na plné hrdlá. Dedko našťastie nebol doma. Myslím, že to bolo prvýkrát čo sme sa všetky skutočne smiali od otcovej smrti. Možno nie úplne prvýkrát, no určite to bolo po prvé čo sme sa smiali skutočne. Bez toho pocitu horkosladkosti." Opäť nastane ticho.

„Keďže ma nevidíš, len ti chcem povedať, že sa usmievam," ozve sa Gabriel a môj úsmev sa ešte o niečo zväčší.