Garde

Kapitola 27

Hráme už skoro hodinu a nikto sa nikam nedostáva. Dobre, možno som to len ja kto sa nikam nedostáva. Som si istá, že Gabriel by už vyhral aspoň desaťkráť keby chcel, ale kvôli mne sa nastavil na začiatočnícku úroveň. V izbe je počuť len tikanie Angelinho budíka a občas sa ozvú hlasy z chodby. Väčšina študentov je teraz mimo intráku. Zrazu si uvedomím niečo príliš očividné.

„Ostatní išli do Pustatiny," poviem a miesto ďalšieho ťahu upriem pohľad na Gabriela, ktorý len prikývne a nevenuje mi pozornosť.

„Ale ty nie," dopoviem.

Až teraz sa mi pozrie do očí a zasmeje sa, „Správne Sherlock."

„Nemusel si to robiť," vzdychnem. Určite ma musí nenávidieť. Veď sa o mňa stará ako o mladšiu sestru.

„Neboj sa. Nezostal som tu kvôli tebe."

„Nie?" vystriem sa.

„S Robin sme sa pohádali," povie a po jeho úsmeve nezostane ani stopy.

„To ma mrzí," zamrmlem a neviem sa rozhodnúť, či sa mám spýtať kvôli čomu alebo je to príliš osobné. Nakoniec ma premôže zvedavosť. „Myslela som, že už ste vyriešili to z Robininých narodenín."

„Ale áno. To už dávno. Teraz to bolo zase kvôli inej blbosti. Mám pocit, že je medzi nami neustály nátlak, akoby sme sa obidvaja snažili tlačiť na každú malú nezhodu, aby sme preskúšali či za to náš vzťah stojí. Už na to nemám energiu," povie Gabriel a aj cez zúfalstvo v hlase spraví ďalší krok a potiahne koňom. Nohy pritiahne bližšie k sebe a hlavu si položí na kolená. Aj napriek jeho impozantnej výške teraz pôsobí ako malý chlapec.

„Prečo by za to váš vzťah nemal stáť?"

„Vieš ako dlho sme spolu?" spýta sa Gabriel a keď si rukami prejde po očiach, na jeho tvári sa dá badať strnulosť.

„Nie. No hádam, že okolo pár rokov," poviem. Už som tu skoro pol roka a už keď som prišla vyzerali ako zohraný pár.

„Je to len niečo okolo roka. No-" Gabriel si so smiechom pošúcha nos. „Neviem prečo ti to hovorím. Robin by ma asi zabila."

„Ja jej nič nepoviem. No nemusíš mi to vravieť ak nechceš," stiahnem sa a snažím sa netlačiť naňho. Zároveň sa usilujem tváriť súcitne. Nie som si však istá, čo to znamená. Je dosť možné, že napodobňujem výraz môjho kocúra. Musím však priznať, že mi Michelangelo chýba. Možno je práve on dôvod, prečo ma Gabriel tak upokojuje. Tvári sa podobne pokojne a cynicky ako môj kocúr.

„Je to vlastne hlúposť. Ide o to ako sme spolu začali chodiť. Nepamätám si, že by som k Robin cítil niečo viac pred tým ako sme sa dali dokopy. Myslím, že sa cítila podobne? Všetci nás do toho ale tlačili. Sme si vo veľa veciach dosť podobní a každý, kto nás poznal si vždy robil srandu ako sa k sebe hodíme a že by sme to mali skúsiť. A neviem... asi sme nakoniec predpokladali, že majú pravdu. Tak sme sa nakoniec dohodli, že to skúsime. Celé to bola hlúposť, no zistili sme, že by to mohlo fungovať. Povedali sme si, že si necháme mesiac a potom si povieme či k sebe niečo cítime alebo nie. No po mesiaci sme sa o tom nerozprávali. A po ďalšom tiež nie. Už nikdy sme o tom neprehovorili a tak sme sa vlastne dohodli, že budeme spolu, aj keď jediným súhlasom bolo, že nikto nevyjadril svoj nesúhlas. A preto si ani jeden z nás nie je istý našim vzťahom. Teda aspoň myslím."

Mlčky pozriem na Gabriela. Mal pravdu. Robin by nás zabila obidvoch, ak by vedela, že mi niečo takéto povedal. Teraz ma však viac strachuje Gabrielovo trápenie. Neviem však, čo povedať.

„Asi by som už mal ísť," zamrmle Gabriel, „dostal som príkazom, že ťa nemáme vyčerpávať," usmeje sa. Postaví sa a zo zeme si zoberie tašku, tá je však ešte stále otvorená odkedy mi vyťahoval poznámky a tak sa úplne všetko vysype von.