Garde

Kapitola 49

„Tancujeme," prikáže mi a chytí ma za ruky. Cez naše spojené dlane do mňa prejde jeho energia.

„Nikto okrem nás netancuje," poviem naklonená ku Adrielovi, ktorý zrovna žije hudbou hučiacou z reproduktorov.

„Oni začnú, len sa boja," povie Adriel a so zavretými očami máva rukami vo vzduchu akoby bol na kolotoči. Bez Adriela by som sa určite na parket neodhodlala a už vôbec by som nezačala tancovať, no jeho nespútané pohyby sú tak vtipné, že nedokážem odolať a pridám sa k nemu. Presne ako Adriel predpokladal, sa k nám o chvíľu pridá aspoň desať ďalších študentov. Odniekiaľ sa vezme aj Robin s Gabrielom a Angel s Tomim. V našom malom kruhu ma konečne opustí úzkosť z toľkého množstva ľudí. Spoločne tancujeme v našej privátnej oáze, izolovaní od zvyšku sveta.

Robin tancuje prekvapivo dobre, zatiaľ čo sa Gabriel snaží nepadnúť z barlí. Angel sa usmieva širšie ako kedykoľvek pred tým a Tomiho vlasy lietajú všade okolo. Atmosféru však preruší zmena hudby. Rýchle tempo vystrieda slaďák. Zo svojho poskakovania dopadnem opäť na zem. Kým sa stihnem spamätať, ľudia sa už chytajú za boky. Otáčam sa okolo, hľadajúc Alejandra, no nikde nedokážem nájsť jeho blonďavé vlasy. Rozhodujem sa, či ho mám ísť hľadať alebo sa len pobrať na kraj, keď ma zrazu niekoho ruky pritiahnu k sebe. Bokom narazím do Adriela, ktorý ma otočí k sebe.

„Alejandro zaváhal, že ťa nenašiel skôr," usmeje sa Adriel a začne sa hýbať do rytmu. Nakláňajúc sa do strán sa tvárime, že tancujeme.

„Neviem či by som ho nemala ísť nájsť," poviem stále sa obzerajúc okolo.

„Možno by nebolo na škodu nechať Alejandra nech si nájde teba," mrkne na mňa Adriel.

„Možno máš pravdu," zasmejem sa a miesto hľadania sa konečne pozriem na Adriela. Máme presne rovnakú výšku, takže mu vidím rovno do očí.

„Ty nechceš tancovať s niekým iným? Určite je tu veľa dievčat, ktoré ma chcú práve teraz roztrhať na márne kúsky."

„To ešte len počkaj, keď budeš tancovať s Alejandrom," povie Adriel, no neodpovie mi. Upreným pohľadom sa z neho snažím dostať viac. Adriel zo seba vydá falošné zasmiatie. „Tak trocha, no na to nemám odvahu."

„Dúfam, že ešte nie je neskoro prebrať ťa od Adriela," ozve sa za mnou. Otočím sa na Alejandra s natiahnutou rukou, čakajúc len na moju dlaň. Pohľadom preskočím od Alejandra na Adriela a späť, neistá si čo mám robiť. Rada by som išla tancovať so svojim frajerom, no Adrielove poklesnuté kútiky ma držia prikované na mieste. Chcela som z neho dostať viac. Som si istá, že tam je niečo viac. Poznám ho.

Miesto mňa to však vyrieši Adriel. „Len choď, ja by som sa aj tak za chvíľu pocikal," povie a kľučkujúc pomedzi zamilované aj neisté páry splynie s davom. Alejandro obtočí svoje ruky okolo môjho pása, prekonávajúc priateľskú medzeru, ktorú medzi nami nechal Adriel. Konečne odvrátim pohľad z davu a pozriem na Alejandra, ktorého tvár je oveľa vyššie. Žiarivo sa na mňa usmeje a pritisne ma o niečo bližšie k sebe. Opriem si hlavu o Alejandrovo teplé rameno a do nosa mi ihneď udrie jeho dobre známa voňavka. Hoci by ma mali jeho teplé dlane na mojich bokoch upokojovať, stále počujem tichý hlas v mojej hlave, ktorý kričí, že som sa mala rozbehnúť za Adrielom, aby som sa presvedčila, že je v poriadku.

Pesnička končene skončí a ja sa rozhodnem. Musím nájsť Adriela.

„Potrebujem ísť na záchod," poviem Alejandrovi a otočím sa na odchod. „Potom ťa nájdem." So sľubom sa vrhnem do davu. Nemôžem uveriť, že od neho znova odchádzam. Toľko času som strávila premýšľaním či sem ideme spolu alebo nie, a keď ma nakoniec pozval, sama som od neho ušla. Ak by to všetko vedel, možno by si to so mnou aj rozmyslel. Pretláčajúc sa davom sa pozriem späť, no medzera sa za mnou už dávno zavrela.

Vyjdem na chodbu a uvedomím si, že neviem kam chcem ísť. Netúžim vtrhnúť na chalanské záchody, no Adriela nevidím nikde na chodbe. Kto vie, kde sú teraz ostatní. Zrazu som všetkých stratila z dohľadu a ocitla som sa sama na chodbe. Počkám ďalších pár pesničiek, no Adriela stále nikde nevidím. Už ma začali z toho státia poriadne tlačiť topánky. Ani neviem prečo som si dávala lodičky. Ihneď si ich vyzujem a zostanem stáť len v silonkach. Možno by som sa mohla vrátiť. No myšlienka na Adriela, samého na záchodoch, ma otočí. Skoro bosými nohami prejdem cez chodbu až ku chalanským záchodom. V duchu sa pomodlím aby zrovna nejaký chudák nepoužíval pisoár a vojdem dnu.

V istom zmysle mám šťastie. Pri pisoároch nikto nestojí. Jediní dvaja chalani stoja naprostred uličky pritisnutí na seba. Chcem sa otočiť a odísť skôr ako si ma všimnú, keď jeden z chalanov preruší ich bozkávanie. Adrielova známa blonďavá hlava sa obráti mojim smerom a ako sa nám stretnú pohľady, máme úplne rovnaký výraz prekvapenia.

„Eee... hmm... pardon..." zahabkám a nekoordinovane hľadám kraj dverí, aby som sa dostala preč.