Garde

Kapitola 26

Okolo obeda príde doktorka a nesie so sebou aj tácku s jedlom.

„Ako sa cítiš Elizabeth?" spýta sa s úsmevom, hneď ako vojde a zostane stáť uprostred izby, lebo nevie, kam mi má položiť obed. Až vtedy si všimnem aký tú máme neporiadok. Všade sú knihy a papiere, nehovoriac o tom, že sa Angel dala asi pred týždňom do upratovania, čo spravilo paradoxne len väčší neporiadok. Postavím sa, aby som spravila priestor na stole. Už asi hodinu len ležím na zemi a nerobím doslova nič. Pár hodín som si pospala, no aj cez víkendy sa budím pomerne skoro, takže sa už niekoľko hodín nudím. V tejto izbe je skutočne veľké nič. Začala som čítať pár Angelininých kníh, no väčšina z nich je odborná literatúra. A kniha o medicínskom práve ma veľmi nezaujala. Chcela som začať niečo kresliť, no stále som myšlienkami ubiehala k Alejandrovi. Musím sa s ním porozprávať.

„Je mi už lepšie," odpoviem.

„Nebolí ťa nič?" spýta sa. Pokrútim hlavou a nenápadne skontrolujem obed. Sú to cestoviny s omáčkou.

Lekárka mi do ruky strčí teplomer a nechá ma odmerať si teplotu. Z tácky zatiaľ zoberie fľaštičku a vyberie z nej tabletku, ktorú mi spolu s pohárom podá.

„Vitamíny," usmeje sa. So zapitím tabletku prehltnem a predám jej teplomer.

„To nevyzerá dobre," zamračí sa a presne v tej chvíli ma chytí kašeľ. Trvá niekoľko sekúnd, kým ma záchvat kašľa prejde.

„Kašleš takto už dlho?" spýta sa a z krku si stiahne fonendoskop.

„Nie, doteraz vôbec."

Nakoniec dostanem ďalší papier. Tentokrát je na tri dni. Lekárka odíde, až keď sa uistí, že zostanem celý deň v posteli. So slovami, že mi prinesie lieky, vyjde z izby.

Keď sa za ňou zavrú dvere, mierne si vzdychnem. Teší ma, že sa vyhnem celému vyučovaniu, no mali sme dnes ísť do Pustatiny. Okrem toho neviem, čo tu budem celé tri dni robiť. Sadnem si teda k obedu a pozerajúc z okna sa pustím do cestovín.

######

„Čo je to za vôňu?" vojde do izby Gabriel.

„Vanilka," odpoviem a ukážem na sviečku na stole, ktorá je nebezpečne nahnutá k papierom, na ktorých je postavená. Jej plameň tancuje v nebadateľnom prúde vzduchu. Keď som sa balila, rozhodla som sa ako pripomienku domova zbaliť do tašky vanilkové sviečky, ktoré vyrábala moja mama každé Vianoce. Vždy ich spravila neuveriteľne veľa a potom ich zapaľovala po celý rok. Milovala som, keď som prišla domov a celý dom voňal po vanilke. Mama vtedy vždy vyzerala šťastnejšie a tancovala po dome, akoby patril len nám. Dedko tú vôňu nenávidel, preto si vždy dala pozor, aby ich zapaľovala, len keď išiel na služobnú cestu, aby sa stihol vyvetrať dom.

Gabriel za sebou zavrie dvere a zhlboka sa nadýchne. Mierne sa usmeje a pohľad uprie na podlahu, kde ležím. Sadne si vedľa mňa a tašku, s ktorou prišiel hodí na zem.

„Počul som, že sa tu niekto ulieva," zasmeje sa.

„Ani nevieš aká je tu nuda," zamrnčím a posadím sa.

„Jasné! Musí byť strašné utrpenie neučiť sa a len ležať. Som tak rád, že som sa dnes mohol byť na biológii," povie a z tašky vytiahne hŕbu papierov. „Tu máš prefotené všetky hodiny čo máme spolu. A uvedom si, aká je to obeť ísť za slečnou Bridgeovou a spýtať sa či si môžeš niečo prefotiť."

„Takže už poznáš pána Shadowa," zasmejem sa a zoberiem si od Gabriela poznámky. Je to niekoľko strán popísaných jeho písmom, ktoré je veľmi špecifické. Píše akoby malo každé písmeno svoju osobitnú kolónku. Niekedy je zložité rozoznať kde je medzera, no stále je to lepšie ako Adrielove poznámky.

„A povedal si Adrielovi, že mi nesieš poznámky ty?" spýtam sa.

„Nie," usmeje sa Gabriel. „Minulý rok ochorel na celý mesiac, takže som si každý deň musel robiť hodinovú návštevu u slečny Bridgeovej. Jedno čajové posedenie mu neuškodí."

„Aj tak od neho budem asi potrebovať niektoré poznámky," poviem. „Nechápem, ako môžete zvládať tú najťažšiu biológiu. Iba za tento polrok mám pocit, že som sa naučila polovicu slovníka latinčiny len na našej biológii. Nehovoriac o tom, že učiteľ by bol najradšej, keby všetci rozprávali len po latinsky. Podľa neho je to jazyk inteligentov." Gabriel sa zasmeje.

„Ďakujem inak za poznámky," usmejem sa naňho a hľadám papierom nejaké spoľahlivé miesto, kde by som ich nestratila. Nakoniec skončia levitujúc na veži z kníh. Táto kopa je zhodou okolností moja. Nie je tam žiadna odborná literatúra. Je to zmes detektívok a romancí.

„Mám pre teba ešte niečo," povie Gabriel a z tašky vytiahne mini šach. Malú rozkladaciu dosku položí na zem a magnetické figúrky postaví na miesta. „Ak nemôže ísť Elizabeth na šach, príde šach za Elizabeth."

„Tak predsa len prišla hora k Mohamedovi," uškrniem sa.