Polčas

1

Lea

Stáli  sme naproti sebe. Obaja sme v predklone ťažko dýchali. Lapala som po  dychu. Moje pľúca sú na pol ceste von z môjho hrudného koša. Ak  neupokojím dych za moment ich vypľujem priamo pred seba. Koho hlúpy  nápad to bol? Vybehnúť 12% kopec do polovice v šprinte? No náš, pretože  sme obaja súťaživí a ani jeden neznesie prehru. Dali sme do toho všetko.  Až tak, že sme obaja polo mŕtvy a ledva, ledva lapáme po kyslíku,  ktorého je naokolo nás hojne, ale nám sa ho nedarí lapiť do našich  pascí. Pozriem sa na neho. Na môjho najlepšieho priateľa, ktorý má blond  vlasy a oči vo farbe horkej čokolády. Tú, ktorú milujem z čokolád  najviac. Dokážem sa do jeho očí pozerať aj hodiny. Vymyká sa trochu  štandardu. Je zvykom, že chlap, ktorý má blond vlasy má aj modré oči.  Zvykom? Nie zle som sa vyjadrila. Ľudia si po opise hneď predstavia  modrookého blondiaka. Ale on nie. Narodil sa s tmavými hnedými, ktoré  majú na svetle jemnejší podtón.
 
"Nabudúce, " ukážem na neho stále fučiaca ako parná lokomotíva "ťa porazím!" Zaprisahám sa.
 
Hravo na mňa mrkne. "Môžeme to skúšať dokým ma neporazíš."
 
  S Maxom som sa spoznala na tábore, kde sme obaja účinkovali ako vedúci  nášho tábora. Náš bol klasický tábor, kde sme deťom pripravovali rôzne  športové hry, logické hry, prechádzky. Neupínali sme sa na tému nášho  tábora a mali sme voľnú ruku. Okrem nás tam bol aj konský, military,  tanečný a anglický tábor. Každý mal svojich vedúcich a skupinky detí z  celých Čiech a Slovenska. Hneď prvý deň mi pomohol s mojím veľkým kufor a  akosi sme sa od seba nepohli. Boli sme prísni vedúci, ale najviac nás  deti žrali. Ku koncu sme vždy robili odkazové obálky, kde nám mohli deti  niečo napísať, nakresliť a skryť tam a my dvaja sme mali zo všetkých  táborov najplnšie obálky. Do dnes mám všetky odkazy a kresby uschované.  Max je odo mňa o rok mladší. Spoznali sme sa, keď som mala osemnásť a on  sedemnásť, avšak vedenie tábora nad ním privrelo všetky oči a priradili  ho ku mne ako vedúceho. Odvtedy ubehlo šesť rokov a my sme ostali  kamarátmi. Spojil nás tábor a už sme sa len vyšperkovali a na náš vzťah  sme nalepili nálepku najlepší priatelia. Je odo mňa vyšší. Má meter  sedemdesiatsedem, s atletickou postavou, dobrou kondičkou a výrečnosťou  hodnou diplomata. V jeho objatiach sa s mojou výškou stošesťdesiat  centimetrov strácam, ale nesťažujem sa. Byť zabalená v jeho náručí je  moja druhá obľúbená činnosť.  Prvou je sa s ním hádať do krvi.
 
  "Beriem." Zasmejem sa. Narovnám sa a ruky si založím v bok. "Dnes  pracujem, prídeš večer pre mňa?" Spýtam sa ho s nádejou. Pracujem ako  čašníčka v jednej kaviarni tu v Bratislave. Pracovná doba mi končí o  desiatej večer, cez víkendy do pól noci a v nedeľu do od desiatej do  desiatej, ale zvyčajne mi ešte cca pól hodinu trvá kým ešte upracem,  poumývam a povyhadzujem odpadky pri odchode. Máme koniec februára ale  nerada chodím večer sama.
 
"Budem tam." Mrkne na mňa upokojujúco. "Predne jedenásť nula nula som pred kaviarňou."
 
  Max má pred sebou posledný ročník a bude z neho magister. Pracuje už vo  svojom odbore u jedného advokáta ako právny asistent, len ja som sa  stále nenašla. Po vysokej škole manažmentu som zistila, že som študovala  tento odbor zbytočne a päť rokov som sa trápila, plakala a bola v  depresií zo skúšok, tiež zbytočne. V rodine sú zo mňa všetci sklamaní a  najťažšie to nesie babka. Mám dvadsaťštyri rokov a ja stále neviem čo od  života chcem. Aká práca by ma bavila? Čo by ma napĺňalo? Stratila som  sa. Baví ma aj to čo robím teraz, ale viem, že to je len medzi zastávka.  Nevydržím tu viac ako tri roky a z toho už dva ubehli ako voda. Moje  baterky sú pre túto prácu skoro vybité a stále neviem čo ďalej. Som  sklamanie rodiny. Nie ako môj úžasný o rok mladší brat, ktorý už pracuje  pre IT firmu a zarába veľké peniaze, či menšia sestra, ktorá je na  zdravotníckej strednej škole a plánuje ísť študovať medicínu. Čierna  ovca rodiny. Nálepka, ktorá sa ku mne dokonalo hodí.
 
Zahodila  som sa svoje pochmúrne myšlienky na rodinu a sklamanie akým som. Do  práce prídem na desiatu. Zaradím sa k dievčatám, ktoré už pracujú.  Zaviažem si cez pás zásteru, do ktorej dám blok s perom. Do ruky si  zoberiem tácku s kávou a avokádovým chlebíkom, ktorý zanesiem k dáme,  ktorá sedí pri stole číslo štyri. S úsmevom jej poprajem dobrú chuť a  venujem sa práci najlepšie ako viem. Ku zákazníkom som vždy milá,  usmievavá a láskavá. Zatiaľ sa mi ešte nestalo, žeby som musela zdvihnúť  hlas alebo byť nepríjemná. Správam sa tak akoby som chcela aby sa  správali ľudia ku mne. Mám to v sebe. Vštepujem si to do hlavy od veku,  kedy som tomu začala chápať. Vnímala som ľudí, čašníkov, tety na úrade.  Nepríjemný vie byť každý, ale urobiť deň druhému s úsmevom a láskavým  správaním už nie.
 
"Lea nemohla by si prísť zajtra od rána?  Miška vypadla, musí ísť k zubárovi a Nela tam má tiež lekára." Pristaví  sa pri mne šéfka, ktorá sa milo usmieva. Naša šéfka je milá ale vie byť  aj prísna a poriadna osina v zadku. "Potom pôjdeš samozrejme skôr domov a  Miška za teba zoberie tvoju zmenu."
 
"Jasné." Prikývnem. Ráno  som mala v pláne len behať a ísť nakúpiť, ale to môžem urobiť aj po  práci. Priebeh dňa je kľudný. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Niektorí  sa tu zdržia dlhšie, iní menej a niektorých už poznám a familiárne sa  zdravíme. Počas tých dvoch rokov som tu spoznala pravidelných  zákazníkov, s ktorými si rozumieme a dokážeme spolu komunikovať aj mimo  pracovných záležitostí. Trištvrte času hovoria oni. Ako sa majú, aké  majú trápenia, že ich psík či mačička sú chorí. Stále niečo.
 
  Blížilo sa k záverečnej hodine, presnejšie ostávali do nej len dve  minúty. Umyla som stoly, poháre a všetko poschovávala na ich miesta.  Ostala som tu už sama, pretože Nela musela ísť o desať minút skôr a mne  neprekážalo ostať dnes sama. Zoberiem do ruky metlu a začnem zametať od  najvzdialenejšieho kúta. V hudbe hrá rytmická hudba a moje boky sa  samovoľne začnú pohybovať do rytmu. Od útleho veku milujem hudbu a  tancovať zakaždým, keď počujem prvé tóny rytmických skladieb. Pohupujem  sa do rytmy pesničky a zároveň zametám. Hudba ma celú pohltí.
 
  "Ehm....ehm..." Zakašlanie ma strhne z vopred telom určeného pohybu.  Prudko sa otočím k narušiteľovi pokoja. Pri pulte stojí chlap ako hore.  Mohutné ramená sú mu vidieť vďaka krátkemu tričku. Stojí vzpriamene a  rovno. Oblečené má krátke nohavice, športové až keď uvidím jeho tenisky  pochopím, že bol behať. Hoka tenisky na nohách značia len to jedno.  Bežec. Ľadovým, zastretým pohľadom na mňa pozerá a čaká na moju reakciu.  Pozriem na hodinky. Presne desať nula nula. Vedel si vybrať čas.
 
  "Čo to bude?" Spýtam sa odpierajúc metlu o stenu. "Aj keď už mala byť  ceduľka na dverách, stále vás rada obslúžim." Prejdem za pult.
 
  "Keby ste nepredvádzali čosi podobné tancovanie všimli by ste si, že tu  stojím už minimálne jednu minútu." Štipľavo mi odvetí. Oprie sa o pult  veľkými dlaňami a pozrie sa na tabuľu nahor. Zdržím sa komentáru, ktorý  sa mi dral na jazyk. Nesmiem byť nepríjemná na zákazníkov, aj keď on je  nepríjemný ako suchá podrážka.
 
"Čo to bude?" Vydolujem falošný úsmev.
 
  "Hm...." Naťahuje čas ako malé dieťa žuvačku, čím mi dáva príležitosť  prezrieť si ho lepšie. Tmavé, čierne vlasy má zboku o čosi kratšie ako  vrch, ale nie úplne vyholené. Modré oči, ľadové ako najľadovejší oceán  na svete. Tvár má symetrickú, chudú, ale nie príliš. Lícne kosti  podtŕhajú jeho mužnosť. Je vysoký a mohutný, ale nie ako kulturisti. Má  široké ramená a vďaka tričku vidím, že pod ním skrýva vyšportované telo.  Plné pery má stiahnuté do úzkej linky, ako úpenlivo premýšľa čo si  objedná. Prešli dve minúty a on sa tvári, že si vyberá z najdlhšieho  nápojového lístka na svete. "Dám si kávu." Zahlási s vážnosťou  Angličana. "Čiernu. Bez cukru. Bez mlieka."
 
Otočím sa mu  chrbtom ku kávovaru aby som začala pripravovať jeho lahodný, ťažko  pripraviteľný nápoj a pritom škrípem zubami. Arogantný blbec. Neznášam  ľudí, ktorí prídu do kaviarne doslova minútu pred záverečnou. To nemajú v  sebe štipku slušnosti? Moje kolegyne majú o tom čase, už kávovari umyté  a uložené všetky hrnčeky na poličkách. Ja som ten typ, ktorý kávovar  začne umývať v momente, keď zamknem predné dvere a otočím ceduľku na  Zatvorené. Pripravím mu kávu, ktorú mu dám do papierového poháru.
 
"Nepovedal som, že si ju chcem vziať so sebou." S úplnou vážnosťou prehovorí pri pohľade na pohár.
 
"Taktiež ste neprišli minimálne desať minút pred zatváraním, takže bohužiaľ, už len káva so sebou."
 
"Nemyslím si, že sa v dnešnej dobe nosí aby zamestnanec bol nepríjemný na zákazníka."
 
"Nie som nepríjemná, len vám vysvetľujem fakty, prečo ste nemohli dostať kávu tu, ale len so sebou."
 
"Aká múdra a výrečná." Chrstne mojím smerom nepríjemne.
 
  "Spolu euro aj deväťdesiatdeväť centov, prosím." Vytlačím mu blok,  ktorý mu podám. Už je tu desať minút a mne z neho začínajú vyrastať  šediny.
 
"Kartou." Ukáže na telefón a ja uškrniem.
 
  "Pod päť eur sa platiť kartou nedá." S víťazným úsmevom mu odpoviem.  "Takže buď zaplatíte v hotovosti alebo žiaľ, kávu tu necháte."
 
"Robíte si zo mňa srandu?" S hnevom v hlase vybuchne ako sopka. Zjavne má mladý muž problémy s hnevom a možnou agresiou.
 
  "Nie." Vážne odvetím. "V prípade sťažnosti na platenie poprosím  kontaktovať našu šéfku." Ukážem na knihu, ktorá je na kraji pultu. Ľudia  tam môžu písať sťažnosti aj pozitíva. V trištvrte prípadoch sú to  pozitívna ale vždy sa nájde niekto, kto napíše aj negatívny poznatok.  Šéfka si každé ráno prezrie knihu a v prípade, že tam zákazník nechal  kontakt tak ho aj kontaktuje a zisťuje, kde nastal problém. Zvláštny  systém, ale funguje.
 
"Ako mám teraz ..." Zvyšuje hlas, ktorý  sa pominie ako sa otvoria dvere do kaviarne. Dnu vstúpi Max. Pozrie sa  na mňa a potom na chlapa, ktorý mu venoval letmý pohľad. Ten sa ale  rýchlo vrátil k nemu trhnutím hlavy.
 
"Max." Osloví ho nenútene ba by som povedala priateľsky.
 
"Levi." Odzdraví ho. "Čo tu robíš?"
 
"Prišiel som si po kávu, ale táto tu," ukáže na mňa "ma vytáča."
 
Pretočím oči len preto, lebo mi je otočený chrbtom. Dramatizuje. Ako najväčšie decko na svete.
 
  "Na." Podá mu z vrecka mincu dvojku. "A ona má aj meno Levi. Volá sa  Lea a je to moja kamarátka, takže kontroluj svoj hlas, inak z prednášok  už nedostaneš ani jedny poznámky."
 
"Jasné." Mávne nad ním  rukou a hodí mi mincu do malej misky. "Drobné si nechaj." Zatnem zuby až  ma zabolia. Vrazím mu. Ak nezmĺkne tak mu vrazím päsťou do tváre.
 
  "Levi." Max nad ním pretočí očami, podíde ku nemu a pozrie sa na mňa.  "Nevšímaj si ho. Je mrzutý, pretože nedostal svoju dávku kofeínu." Mávne  nad ním rukou. "Prezleč sa nech tu nestrávime noc."
 
"Bude si  tvoj kamarát ešte niečo želať?" Upriamim pohľad na zákazníka. Neoslovím  ho priamo. Viditeľne sa napne, navyknutý, že sa mu asi všetci pomaly  klaňajú.
 
"Nie." Odpovie hlbokým zastretým hlasom. Pobúcha Maxa veľkou dlaňou po ramene a odíde z kaviarne tak potichu ako sem prišiel.
 
"Čo si mu povedala?" Vrhne na mňa čokoládový pohľad.
 
  "Nič. Správala som sa úctivo ako ku každému zákazníkovi a len mu  povedala, že platba kartou pod päť eur nie je možná. Naštval sa sám."  Myknem ramenom. Umyjem stroj aj riad a dám si dole zásteru.
 
"Nevšímaj si ho. Levi je svojský, ale vie byť aj normálny, keď sa mu chce alebo niečo potrebuje."
 
  Pokrčím ramenom a hlavou zároveň do tej istej strany. "Ver mi, je mi to  ukradnuté. Znášam omnoho horších zákazníkov ako je on. Po tomto dni sa  tu ani neukáže."
 
"Ak mu bude chutiť káva určite sa bude vracať."
 
  "A?" Nadvihnem obočie. "Pozri nechce sa mi rozprávať o tvojom pošahanom  kolegovi zo školy, ktorý je ako chodiaca negatívna energia."
 
Zasmeje sa na mojom výroku o jeho kamarátovi. "Keby ťa teraz počul."
 
  S Maxom máme spoločných priateľov, ale samozrejme nevieme o všetkom. Ja  si píšem s dlhoročnou kamoškou zo základnej školy a on ju síce eviduje  ale nikdy sa nestretli. Ja som tohto nevychovaného chlapa v živote  nestretla. Niežeby by mi to vadilo.
 
"Čo by sa tvoj kamarát rozhneval ešte viac?"
 
"Levi je skôr niečo ako môj známy nie kamarát." Pousmeje sa. "Poznáme sa zo školy."
 
"Takže ste ten istý ročník?"
 
"Áno." Prikývne. "Ale má pár výhod v škole."
 
"Chápem. Dieťa zazobaných rodičov." Mávnem rukou, že už ďalej počuť nechcem. "Budem rada, ak ho už nikdy neuvidím."
 
   Dnešný deň bol v práci náročný a chlap v čiernom tričku mi ho len  zavŕšil do mierneho extrému. Po práci som bola rada, že som si dala dlhú  sprchu, zaľahla do postele a pri pozeraní Lásky na prenájom som  zaspala, vediac, že ďalší deň bude rovnaký. Samá práca, práca a práca.  Tento život ma unavuje. Žiadne rozprestrenie krídiel. Chcem žiť inak,  ale na to by som musela mať odvahu urobiť razantné kroky, ktoré ja nikdy  neurobím.

___________________

Ahojte ❤️

Prvá kapitola na svete, ale zatiaľ len dosť informatívna. Druhá časť už bude o čosi rozsiahlejšia a bude iná od prvej. Len Vám pripomeniem, nie všetko čo sa zdá byť na prvý pohľad isté u mňa je isté. Postupne sa nám budú postavy vyvíjať a pochopíte ich zmýšľanie a možné kroky, ktoré budú chcieť urobiť.

Dúfam, že sa prvá kapitola aspoň trochu páčila ❤️