Polčas

7

Levi

"Čo sa to s tebou dnes porobilo?" Opýta sa ma Daniel kráčajúci vedľa mňa. Pondelok ráno a my práve odchádzame z tréningového strediska. Dnešný deň bol nahovno. Zima prevláda mojím telom ale do toho som mal v hlave stále slová, ktoré mi včera chrstla do tváre akoby sa nechumelilo. Moja nálada sa odzrkadlila na tréningu. Ostal som nesústredený, nevyspatý a mal som už naháku koľko gólov mi nasúkajú pri penaltách. Nedokázal som sa koncentrovať na ich pohyb. Včera v neskorých večerných hodinách moji rodičia prileteli na bratislavské letisko, pričom ich let hodinu meškal a ja som tam stál hodinu a pól ako idiot, unavený a pomaly nervózny. Mohol som ich poslať taxíkom, ale doma by som sa napočúval frflania z ich strany a chcel som sa toho ušetriť. Samozrejme mi v aute všetko rozprávali a doma pokračovali v dlhých a rozsiahlych opisoch ich dobrodružstiev.

"Nie každý deň je svetoborný." Hodím tašku do auta.

"Máš ešte dnes tréningy s deťmi, ako to zvládneš?"

Bez neho a jeho pripomenutia by som to nevedel. Každý deň mám poobede s krpatými brankárske tréningy. Dnes to je kategória U12, zajtra U13, streda U15, štvrtok U19 a piatok mám voľný. Trénujem každú kategóriu individuálne. Nemôžem si ich vziať všetkých na jedno ihrisko a trénovať ich spolu. Pôvodne to po mne žiadali, ale takú nelogickosť by som nikdy neurobil a neodsúhlasil. Každá kategória je iná, každý brankár je iný a hlavne vekový rozdiel je tam enormný. Nemôžem dať rovnaký tréning chlapcovi čo má osemnásť a druhému čo má dvanásť. Som viac na ihrisku ako doma, počas rokov hrania som si na to zvykol, ale vždy sa v kútiku duše teším na piatok a voľné poobedie. Som rád, že sa každému venujem individuálne a tréning viem rozdeliť podľa potreby brankárov. V každej kategórií sú najmenej dvaja brankári, podstatný a hlavný počet, ale my ich máme v každej minimálne troch. Vždy jeden na záskok a niektoré deti chcú tiež skúšať. Som zástancom toho, že minimálne do pätnásteho roku života sa to dieťa hľadá a hľadá si post na trávniku. Skvelým brankárom môže byť aj dieťa, ktoré začne v pätnástich. Vek je len číslo. Nezáleží či ste začali hrať skôr futbal ako poriadne ovládať nohy na rovnom chodníku či ste začali v puberte. Je to úplne jedno. Stačí odhodlanie, tréning a to aby ste hrali futbal srdcom a vždy sa všetko dá zvládnuť perfektne a bez problému.

"Budem dúfam, že ma dnes krpci nenaserú do výšin a budú počúvať každé slovo, ktoré poviem. Inak ma jebne v priamom prenose." Únava na mňa dolieha a začínam byť sám zo seba nervózny. Aj to, že dýcham mi vadí. Čaká ma ešte prednáška v škole, seminár a prechádzka s Aresom. Neprežijem bez dvojitej kávy a dobre naloženého obeda. Nutne potrebujem jedlo a kávu. Silnú, čiernu a bez cukru a mlieka.

"Prídem si ťa natočiť?"

"Idiot keby si mi radšej prišiel pomôcť."

"Keby si si nechal od Juraja pomôcť." Zas a znova sme pri tej istej téme. Ja a Juro sme si nesadli. Skúšali sme mávať tréningy spoločné, ale absolútne sme sa nedokázali zladiť. Naše ciele sú odlišné a štýl učenia diametrálne. Nedokázali sme sa zhodnúť na jednej hodine. JEDNEJ! Aj cez tú sme sa pohádali ako dvaja sprostí začiatočníci.

"Nebudeme do konverzácie zaťahovať Juraja." Stopnem hneď našu zvyčajnú výmenu názorov na začiatku.

"Ako chceš. Potom sa mi ale nesťažuj, že si vyťažený. Keby nie si idiot nebol by si." Pokrčí ramenami pri konštatovaní jeho slov.

"Odchádzam trpieť do školy, pre kávu a za Aresom pred tréningmi."

Venuje mi známy divný pohľad, ktorý nahodí pred jeho typickou otázkou. "Povieš mi načo študuješ? Chce ťa každý normálny tím, čo si ťa môže dovoliť na Slovensku a ty zapadáš prachom v škole."