Polčas

4

Levi

Trénoval  som s deťmi, ktoré sa snažili o sto šesť byť najlepšími brankármi a  brali si odo mňa každú radu ako svätú. Pracovať s nimi je ťažké. Nie raz  sa mi dieťa na tréningu rozplakalo a následne prišli jeho bohatí  rodičia ma zvoziť, že som prísny. Možno som, ale čo ich mám chváliť za  chyby? Nebudem robiť to čo robia niektorí tréneri. Ak ho bude za čo  pochváliť, tak ho pochválim. Ja určite nebudem ten čo bude každé dieťa  niesť do nebies, len preto, lebo jeho rodičia majú plné vrecká peňazí a  nevedia čo s nimi. Nepáči sa im tréning? Nech sa páči nájdite si  súkromného trénera, kde vysolíte za každú hodinu päťdesiat eur a naučí  ich veľké hovno, pretože bude na to dieťa milý a bude sa podlizovať  rodičom a ich peniazom.

"Stoj pevne na nohách Filip." Zahučím na neho zo zadu. "Poskakuješ ako mladá srnka, ktorá nevie či skočiť pod auto alebo nie!"

"Snažím sa ho rozptýliť." Pozrie sa na mňa veľkými očami.

"Rozptýliť?"  Nadvihnem obočie s povzdychom. "Oliver nestrieľaj." Podídem k Filipovi a  postavím sa vedľa neho. "Oliverovi je jedno či skáčeš. Má jasný cieľ  kam ti chce dať gól." Čupnem si k nemu. Jedenásť ročný chlap je menší  ako iní v jeho veku, ale nevzdáva sa svojho sna byť brankárom. "Stoj  pevne na nohách a sleduj Oliverove nohy. Sleduj ako vytočí nohu. Sleduj  do akého smeru seba samého natočí a tam bude strieľať. Musíš byť  koncentrovaný. Ak budeš naskakovať tieto detaily ti utečú. Kľudne si  poskoč, keď si on pokladá loptu na zem, ale akonáhle sa vyrovná, stoj a  sleduj. On je tvoja koriť, ktorú chceš chytiť."

"Čo ak  korisť nechytím?"

"Dostaneš  gól a budeš behať dve kolečka okolo ihriska, tak sa pekelne snaž."  Pobúcham ho po chrbte a znovu sa presuniem za bránu, kde vidím, ako  dieťa reaguje, ako rýchlo sa hádže, ako vyhodnocuje strelca.

"Nechceš  dávať motivačné reči a pozitívne vibrácie? Všímam si, že budeš v tom  excelovať." Hlavu otočím na Daniela, ktorý už je v tréningovom. Po tomto  tréningu máme s chlapmi o ihrisko ďalej spoločný tréning.

"Potrebujú  počuť tvrdú realitu. Nebudem im med mazať okolo úst, len preto aby sa  cítili lepšie. Je to tak ako to je." Myknem ramenami. Oliver vystrelí.  Filip sa v poslednej sekunde hodí na pravú stranu a chytí loptu do  pevného úchopu jeho rukavíc. "Vidíš?" Ukážem na Filipa, ktorý sa postaví  a s loptou v ruke na mňa pozrie. Očakáva pochvalu. "Filip, nabudúce sa  nepremýšľaj tak dlho. O stotinku sekundy dlhšie premýšľanie a bol by  gól."

Usmeje  sa na mňa. "Ale nedal ho." Pyšne prehovorí. "A to sa ráta. Nedal  penaltu." Chytajú moje maniere. Nechcem z nich urobiť moje verzie v  správaní, ale v chytaní a tá jeho sebavedomosť, ktorá práve z neho srší  je to čo chcem dosiahnuť. Je pyšný sám na seba, aj keď som ho  nepochválil a obhájil si to. Skvelá robota Filip - pomyslím si v hlave.  Neusmejem sa navonok, len mu venujem zdvihnutie jedného kútika do takého  polovičného úsmevu.

"Oliver." Pozriem na druhého brankára čo strieľal. "Dve kolečka." Ukážem na ihrisko a on sa bez reptania rozbehne.

"Brankári v nižších kategóriách budú mať lepšiu kondičku ako hráči." Skonštatuje Dano vedľa mňa.

"Nie  len, že je brankár, ale je jedenástym hráčom na ihrisku. Musí vedieť  vybehnúť, potiahnuť si loptu a šprintom sa vrátiť na svoju pozíciu.  Hráči musia mať v ňom oporu a vedieť, že dokáže nie je len dobre chytať,  ale aj dobre hrať. Nie je v tej bráne na okrasu."

"Počuj nasral ťa niekto, že si taký naprudený?"

"Čo?" Otočím k nemu prudko hlavu. "Nie som."

"Ale si. Hovor, čo alebo kto ťa nasral?"