Polčas

3

Lea

Druhý deň do práce som vstávala ľavou nohou, hore riťou a zlou náladou. Večerný beh ma zmohol a ranný budík mi dvihol tlak dvesto na tristo behom sekundy. Bez oddychu, s mierne zlou náladou som mierila do práce. Dnes je ten deň, kedy som tu od desiatej do desiatej, plus upratovanie, takže minimálne do pól jedenástej. Rozhodla som sa pred záverečnou budem pomaly upratovať aby som toho nemala veľa po desiatej. Zajtra ma čaká vytúžené voľno, ktoré mi dala šéfka, za to, že som dva dni po sebe zobrala zmenu po jednej kolegyni, ktorá zajtra bude namiesto mňa. Je skvelá, ale táto práca sa pre mňa blíži do finišu a ja stále neviem čo budem robiť. Akým smerom sa ďalej uberiem?

Táto otázka ma máta v snoch. Nemám cieľ, o ktorý by som sa posnažila. Moja myseľ by chcela veľa ale zároveň sa neviem k ničomu dokopať. Nedokážem sa pevne uchytiť jedného nápadu, jednej nitky, ktorá by ma posunula vyššie. Strach a neskúsenosť mi to nedovoľujú. Ak mám ísť do niečoho nového, celé moje vnútro sa stiahne do klbka v nepríjemných kŕčoch ma ubíja svojou silou a moje ruky sa trasú ako želatína. Odvaha je niečo čo som nezdedila. Odvahu robiť nové rozhodnutia, bláznivé nápady a skúšať nové veci. Pri Maxovi je to jednoduchšie. Stiahne ma spolu s ním, nepýta sa a ja mu dôverujem natoľko, že nech robíme hocičo, strach neprichádza. Viem, že by mi nikdy neublížil a preto sa moje telo pri ňom necíti v ohrození.

Zvoniaci telefón v mojej ruke ma preberie z môjho zmýšľania o živote. Pozriem sa na meno voľajúceho a hneď ma prejde chuť dvihnúť a radšej by som sa ponorila do úvah o mojom mizernom živote. Na displeji svieti veľkými písmenami MAMA a mne z toho skrúca žalúdok. Predtým ako zodvihnem sa zhlboka nadýchnem a vydýchnem.

Prejdem prstom po obrazovke a zodvihnem. "Ahoj mami."

"Lea." Osloví ma. "Musíš prísť cez víkend domov."

Poteším sa. "Bohužiaľ mama." Odvetím s kľudom a vnútorne jasám radosťou. "Ale pracujem celý víkend a voľno sa v mojej práci na poslednú chvíľu nedá vybaviť."

"Skús to." Nariadi mi. "Tvojho brata práve povýšili vo firme na riaditeľa a ideme osláviť jeho úspech. Robí nám radosť a my sa mu odvďačíme."

Môže byť tento deň ešte horší? Najprv ráno, moja nálada a teraz toto? Mama vychvaľujúc brata do nebies? Je mi zle. Mám vysokú potrebu zložiť telefón a už jej ho nikdy nedvihnúť. Podpora akú dostávajú moju dvaja súrodenci je tá, ktorú som ja nikdy nedostala. Som najstaršie dieťa rodiny, najstaršia vnučka a najväčšie sklamanie. Človek by si pomyslel, že prvorodené deti dostávajú všetko, ale je to veľký omyl. Som toho priamym svedkom a dokonca aj účastníkom.

"Odkáž mu moje gratulácie." Pretočím očami a zadržím v sebe povzdych. "Naozaj ma to veľmi, veľmi mrzí mama, ale nebudem môcť prísť. Určite mu zagratulujem osobne, keď ho stretnem."

Mať súrodencov vo veľa prípadoch znamená, mať najlepších priateľov a oporu do konca vášho života. Omyl. Znovu veľký omyl. Moji súrodenci nevedia, že existujem a keď vedia, tak sa tvária, že neexistujem. Nemáme medzi sebou súrodenecký vzťah, aký majú iné rodiny. Nikto z nich mi nenapíše na narodeniny, meniny, čo len tak ako žijem. Pre nich moja existencia nejestvuje. Snažila som sa udobriť sa s nimi, mať s nimi lepší vzťah ale nie všetko sa dá a už som nemala kapacitu to ďalej riešiť. Po prvých pokusoch som to vzdala. Strata času a moja emocionálna stránka si vytrpela až až. Nechceli ma v živote? Prijala som to. Horko ťažko, ale prijala. Keď boli malí, vždy som sa ich zastávala, pomáhala im, chránila ich, ale zjavne nie dostatočne na to aby ma chceli v ich životoch.

"Sklameš nás aj jeho." Tvrdo prehovorí. Viem si predstaviť ako sa tvári. Jej pery sú v jednej línií, jej pohľad sa zameriava na stenu a predstavuje si, že ma tam vidí a prebodáva ma ním. Stojí pevne ako skala. Rovno a neoblomne.