Stay Strong (SK)

2. kapitola - Nepodarený útek

„Nie."

Bola som paralyzovaná strachom. Človek by sa vo mne krvi nedorezal. Každá bunka môjho tela chcela vyraziť preč. Utiecť. A ja som svoje telo poslúchla. Čím bol muž, ktorý si ma kúpil bližšie, tým som sa viac vzďaľovala na okraj pódia. Organizátor si ma nevšímal, pretože pre neho som bola vybavená záležitosť.

Môj útek nebude úspešný. Nikdy by sa mi nepodarilo utiecť v miestnosti plnej upírov. Lenže aj napriek tomuto faktu som sa nedokázala zmieriť s tým, že ma do svojej moci dostali práve bratia. Vzdor z mojej strany ma mohol priviesť len do problémov. Isto za moje neposlušné správanie schytám bitku, ale nezaujímali ma dôsledky. Posledné dva roky som sa držala na uzde a hrala sa na poslušného a vzorného otroka. Dokázala som to len kvôli tomu, že Caleb bol dobrý pán a nemal potrebu vyvršovať si na nás jeho zlosť. No dnes moja bublina poslušnosti praskla a ja som to nedokázala ignorovať.

Všetci upíri ma so záujmom sledovali a na tvári sa podaktorým roztiahol jeden z ich pobavených úškrnov. Tešili sa, že možno uvidia nejaké zaujímavé predstavenie, čo ich na chvíľu pobaví. Snažila som sa nevšímať si ich a zostúpila som z pódia. Potom som sa rozbehla.

Nevedela som, či za mnou beží ten čiernooký upír, či kam bežím ja. Predrala som sa pomedzi dievčatá, ktoré mi vyplašene utekali z cesty, čo mi len vyhovovalo. Kvôli hučaniu vlastného tepu v ušiach som nepočula, či niekto kričí. Zamestnávala som sa len myšlienkami na to, ako sa odtiaľto dostať. Bola som tu tretíkrát, ale ani raz som nezistila, kde bol východ, pretože nám zaväzovali oči.

Dopredu ma poháňal predovšetkým strach z bratov. Tak veľmi som sa nebála ani Christophera, môjho prvého pána, keď mi urobil jazvu, ktorou som bola poznačená do konca života.

Utekala som von z aukčnej miestnosti a bežala ďalej dopredu, stále nevediac kam. Riskla som to a obzrela sa. Nikoho som za sebou nevidela. No keď som sa otočila späť, narazila som do hrude, ktorá bezpochyby patrila nejakému upírovi. Vystrašene som odskočila a bez toho, aby som venovala svojej prekážke jediný pohľad, som sa rozbehla do druhej chodby. No zozadu ma chytil pár mužských rúk, stiahol so sebou do prvých dverí, ktoré boli hneď vedľa nás a potom ich zabuchol. To všetko prebehlo tak rýchlo, že som nestihla ani vykríknuť.

Keď som sa chcela konečne pustiť do kriku, zakryl mi ústa. Zvíjala som sa v jeho náručí ako divá, ale nedokázala som povoliť jeho zovretie.

„Cassandra, prestaň," zasyčal mi dotyčný do ucha.

Pri spoznaní hlasu som sa okamžite prestala mykať a strnulo stála. Caleb? Prečo ma chytil Caleb? Čudovala som sa, ale úľava, že to bol len on, bola ešte väčšia. Odokryl mi ústa a pustil ma. Otočila som sa čelom k nemu a odstúpila pár krokov.

„Pán Dayton, prečo ste ma chytili?" opýtala som sa s náznakom nádeje v hlase.

Bodaj by mi chcel pomôcť. Pozeral na mňa jeho hnedými očami a v dokonalej tvári sa mu zračil nepokoj. No ten po chvíli vystriedalo odhodlanie, akoby si až teraz všimol, že pred ním stojím. Jeho vysoká postava sa priblížila ku mne a ja som pri ňom zrazu pocítila strach. Cúvla som viac do miestnosti. Tuším to bola obývačka. Nestihla som to ani poriadne zaregistrovať, pretože som sa sústredila iba na Caleba.

„Bolo fakt odvážne takto zdrhnúť z pódia. Vždy som vedel, že v tebe niečo je, Cassandra, ale nikdy si to predo mnou neprejavila. Vieš, že toto si od Marcelusa zlízneš," prehovoril a konštatoval fakty, ktoré budú musieť byť nevyhnutné.

Marcelus? Tak sa musí volať ten čiernooký upír. Ale načo mi musel Caleb pripomínať, že budem od neho potrestaná?

„Čo chcete Pán Dayton?" povedala som trošku príkrejším tónom.