Stay Strong (SK)

17. kapitola - Zúfalstvo

„Presne tak, zlatko. Už teraz si prehrala, ale pobaviť sa môžeme, no nie?"

Na perách mu neustále svietil nemilosrdný úsmev. Naschvál si potľapkal rukou po vrecku, kde mal kľúčik od dverí z tejto pekelnej diery. Toľko k férovej hre.

Zaťala som zuby a naštvane si zotrela slzy, ktoré sa mi zviezli po lícach. Nevzdám sa len tak. Budem sa snažiť bojovať celou svojou bytosťou. 

Odstupovala som do ľavej strany, preč od neho, a presúvala sa k vysokým, dlhým dreveným policiam, ktoré boli plné vín rôznych ročníkov, farieb a chutí.

Pozorne sledoval každý môj krok, ako predátor sleduje svoju korisť. V očiach sa mu zračila číra dravosť. Napol všetky svaly, akoby bol doslova pripravený vyraziť z miesta a strhnúť ma so sebou na zem ako hráč rugby.

Bohužiaľ, čím ďalej som ustupovala, tým som sa viac dostávala z dosahu silného svetla. Žiara medzi policami nebola taká silná ako tam, kde ostal Chaz. Vysoké tmavé police bránili svetlu, aby sa sem dostalo. Predieralo sa cez špáry medzi jednotlivými doskami a na cestu mi svietili iba chabé led žiarovky.

Medzerou medzi doskami som zahliadla Chaza, ktorý ma stále sledoval so založenými rukami vo vreckách. Ani na sekundu zo mňa nespustil zrak. Keď som sa stretla s jeho očami, žmurkol na mňa. Rýchlo som odvrátila pohľad a pustila sa dole temnou uličkou pomedzi rady políc. Nemala som žiadnu stratégiu. Nevedela som, čo urobím. Jediné, čo som vedela na sto percent, bolo, že sa od Chaza musím dostať čo najďalej.

Tu mi to však bolo na dve veci, keďže som s ním bola uväznená vo vinárskej pivnici a mohla som mu nanajvýš utekať pomedzi desiatky políc s vínom.

Adrenalín prebúdzal k životu každú jednu bunku v mojom tele. Mala som možnosť iba naťahovať, a teda dlhšie udržať Chazove ruky od môjho tela. K dverám som nešla z dôvodu, že som nemala kľúčik. Musela by som ho vziať tomu úchylovi, ale to by som sa k nemu musela nebezpečne priblížiť, čo by sa ihneď mohlo zvrtnúť.

Dostala som sa do ďalšej uličky, kde bolo len matné osvetlenie vďaka spomínaným led svetlám zapusteným na vrchu políc. Stále lepšie ako nič. Krútila som hlavou z jednej strany na druhú a hľadala hocakú vec, čo by som mohla použiť ako zbraň. V pivnici sa ozývali len moje tiché kroky a môj prudký dych. Snažila som sa ho stlmiť dlaňou na ústach. Nechcela som sa prezradiť.

Bolo to úplne iracionálne, lebo v podvedomí som dobre vedela, že mi to nepomôže. Chaz môže počuť dunivé údery môjho srdca. To len tak neskrotím.

Zastavila som sa a napínala uši, či nezačujem aspoň náznak, že je ten maniak nablízku. Nič. To moje srdce vôbec neupokojilo, práve naopak. Bilo ešte bláznivejšie.

Pokoj, Cassandra! Potrebuješ mať čistú hlavu!

To sa však ľahšie povie, ako urobí. S nočnou morou v pätách a únikom v nedohľadne sa veľmi ťažko rozmýšľa. Navyše so strachom okupujúcim každú časť môjho tela som to mohla zaradiť hneď vedľa slova nemožné.

Okolo mňa boli samé police s prekliatym vínom a na konci radov sa nachádzali obrovské drevené sudy s rovnakým alkoholom. Neboli tu žiadne druhé dvere? Napríklad pre prípad, že jeden bláznivý upír bude naháňať ľudské dievča, ktoré sa odtiaľto zúfalo potrebuje dostať von?

To by som mala priveľké šťastie.

S pocitom bezmocnosti som zamierila do ďalšej uličky medzi vysokými policami. Chystala som sa urobiť krok vpred, ktorý by mi opäť v ušiach znel hlasno ako výstrel z pištole, ale namiesto toho som stuhla. Za mnou sa totižto niečo mihlo. Doslova mihlo. Veľmi rýchlo.