Anjel smrti✔

¤55¤

Vyskočila som na motorku, obmotala svoje ruky okolo jeho hrude a pevne sa ho držala. Motorka vydala zvuk hľadiaci na duši a pohli sme sa. 

V prilbe ma tlačil drdol ale to bol môj najmenší problém, počkať teraz som už nemala žiaden problém. Keď som bola pri ňom moje problémy neexistovali.

Pevne som zvierala jeho hruď v objatí, pod prilbou sa mi vytvoril široký úsmev. Vedela som alebo minimálne dúfala, že žiadne problémy už nebudú.

Asi po pol hodine cesty sme zastali v talianskej uličke. Zoskočila som s motorky, odopla si prilbu a rozpustila vlasy. Odložil prilbu do boxu a natiahol ku mne ruku.

,,Poď." potiahol ma za ruku a smerovali sme do jednej malej reštaurácie. Poznala som to tu, pár krát som tu už bola. 

Oliver mal lepší vkus ako Damian. On ma pozval do reštiky kde som ja musela vybavovať to aby nám dali stôl.

Vošli sme do reštaurácie, bolo to tu malé a útulne. Bolo tú cítiť pizzu zhlboka som sa nadýchla a privrela oči, tá vôňa bola ako droga. Na tvári sa mi samovoľne zväčšil úsmev.

,,Už som myslel že neprídete. Stôl vzadu ako si chcel." pri pulte nás privítal nízky, trošku guľatý muž ale napriek tomu že nebol nijakí krásavec v očiach mal kľud a dôveru.

Oliver sa iba usmial a zamrmlal niečo v zmysle ďakujem. Stále ma držal za ruku, išla som tesne za ním mala som pocit akoby som mu dýchala na chrbát.

Prešli sme cez kuchyňu až na úplný koniec k dverám. Nevedela som kam smerujú ale vedela som že sa mi to bude páčiť. Pred dverami zastal a odviazal si kravatu a podal mi ju.

,,Zaviaž si oči, ale počkaj urobím to ja." povedal a zobral mi kravatu z rúk. Otočila som sa a nechala ho aby mi zaviazal oči. 

Silno som ho držala za ruku a nechala sa viesť, dúfala som že nezoberiem žiaden kvetináč alebo stôl. 

,,Pozor schod." poznamenal a ja som viac zdvihla nohu. ,,Stoj." zachytil ma za ramená a otočil ma do ľava.

,,Už si ju môžem dať dole?" naliehavo som sa spýtala a aj keď som ho nevidela vedela som si predstaviť ten jeho úškrn. ,,Ticho beriem ako áno." povedala som a stiahla si kravatu z očí.

S toho pohľadu sa mi zatajil dych dokonalo prestretý stôl, ruža uprostred a dva poháre šampanského. S úžasom v očiach som sa na neho otočila a skutočne mal ten úškrn pretože veľmi dobre vedel že sa trafil. 

Zobral šampanské a podal aj mne. Pohár zdvihol akoby mal prísť veľmi vážny príhovor. ,,Keď sme sa videli naposledy nemohli sme piť bez toho aby sme sa nemuseli schovávať a tak pripíjam na túto chvíľu." povedal a odpil si zo šampanského, nehovorila som že trepne nejakú blbosť.

,,Vieš veľmi dobre že nepijem." povedala som naoko urazene.

,,Takže to si nebola ty?" spýtal sa s takým priblblým výrazom. ,,Ja viem Laura, ja viem." povedal a položil pohár späť na stôl. Stiahol ma do objatia. ,,Ja si všetko pamätám." šepol mi do vlasov.