My love is your bet

🌹3.🌹

Hlavu som mala opretú o moju ruku už takmer celú vyučovaciu hodinu, čo mi na mojom líci zaiste zanechalo nepekný červený fľak. Bola som tak unavená a jediné, čo som celý čas dokázala plne vnímať, boli hodiny zavesené nad tabuľou, na ktorej sa počas niekoľkých minút dokázalo vyčerpať všetko voľné miesto.

Zošit položený na mojej lavici bol otvorený na čistej dvojstránke, pripravený nato aby sa hrot pera stretol s linajkami a postupne ho zaplnil písmenami. No žiadny atrament na papieri neležal. Nedokázala som z hodiny postrehnúť ani jednu vetu či mne sa do budúcnosti hodiacu informáciu, ktorá učiteľovi prešla medzi pery.

Môj pohľad, ktorý bol ešte pred pár sekundami zapichnutý na tikajúcich hodinách sa premiestnil na moju lavicu, kde spod otvoreného zošitu trčali papiere z francúzštiny, ktoré mi ráno Denzel dal.

Ruku pritlačenú na líci som z tváre zložila a papiere spod zošitu pomaly vytiahla naňho. Prstami som opatrne začala prechádzať po okrajoch. Predstava, že po tom istom mieste na papieri prechádzali aj Denzelove prsty ma nútila červenať sa. V bruchu som cítila čudný tlak, ktorý sa pri ďalšej a ďalšej predstave stupňoval. Bolo to ako by sme sa dotýkali jeden druhého. Pri troche predstavy som sa prechádzala po jeho prstoch.

Sebe samej som si pripadala ako úplný blázon, no nemohla som si pomôcť. Bolo jasné, že príležitosť držať jeho veľkú a teplú ruku v tej mojej by nikdy nenadišla, a tak som si musela vystačiť s neosobnými dotykmi s vecami, ktoré sa jeho ruky dotkli. Líca mi od môjho šialeného správania celé horeli a prsty skúmajúce textúru už dávno dotknutého papiera sa pomaly zastavili.

Zbožňovala som chvíle, kedy som sa dokázala bez akéhokoľvek problému vypojiť z okolitého sveta a vnímať len moje myšlienky, predstavy a rozhovory, ktoré som viedla sama zo sebou. Bolo to tak uvoľňujúce, aj keď mi to neraz prinieslo problémy. Lietanie mimo realitu bola moja hlavná špecialita a moja najobľúbenejšia činnosť, keďže bytie v skutočnosti prinášalo len stále viac a viac bolesti ako potešenia.

Miestnosťou plnou napoly spiacich a napoly vnímajúcich ľudí sa ozval vysoký tón cinkajúceho zvuku oznamujúci nám konečnú voľnosť. Prsty položené na papieri som rýchlo zložila a všetky veci položené na lavici som si začala rýchlo ukladať do batohu ležiaceho hneď vedľa mojich nôh. Po dokončení balenia som sa spoločne so škrípajúcim zvukom postavila a pohľadom vyhľadala čiernovlasú hlavu na druhej strane triedy.

"Nikdy som sa na obed netešila tak ako sa teším teraz!" poznamenala so zasneným pohľadom Faith a jazykom si okamžite zvlhčila svoje popraskané pery, keď sme sa spolu s našimi spolužiakmi dostali z triedy von. Chodba bola tradične zaplnená a hlučná ako každú prestávku a my sme sa museli chodbou ako každú prestávku predrať pomedzi všetkých tých ľudí, ktorých som niektorých nemala ani príležitosť poznať.

"Ozaj Julie, čo robíš dnes po škole?" opýtala sa Faith, keď sme sa konečne dostali za roh chodby a jedáleň sa pre naše oči stala konečne viditeľnou.

"Asi nič. Myslím." povedala som, mierne sa usmiala a svoj pohľad skúmajúci približujúce sa dvere premiestnila na tvár Faith. "Prečo?" opýtala som sa.

"Len ma napadlo, že by som mohla vieš... ísť k vám." povedala, no pohľad z pred seba nespustila.

"Čo keby sme išli niekedy aj k vám? Nie je fér, že stále chodíme ku mne." povedala som naoko urazene.

"Už som ti to vysvetľovala asi najmenej tisíckrát. Ak by si tam vkročila, už by si sa odtiaľ nikdy nedostala. Tie malé potvory by si ťa privlastnili a obrali ťa o všetku energiu, živiny a čo ja viem čo všetko ešte." povedala a oči sa jej okamžite prekĺzli do tých mojich. Hrôza v jej očiach ma nútila jej slová brať vážne, no aj tak som sa smiala.