My love is your bet

🌹6.🌹

Zvuk prichádzajúci z okolitého sveta prevŕtavajúci sa k mojim ušným bubienkom sa v ich blízkosti udržal len na čas, ktorý moje oči potrebovali na zvlhčenie. Nedokázala som rozoznať ani jeden zvukový jav linúci sa okolo mňa. Dych. To jediné moja hlava dokázala vyhodnotiť ako zvuk, na ktorý sa moje telo malo celé sústrediť.

Cítila som ako sa na mojich suchých perách pohrával môj horúci výdych plný šoku. Tancoval na mojich perách každou sekundou rýchlejšie a rýchlejšie, no stále tak jemne a bez jedinej chybičky. Znepokojoval ma ešte viac ako už moje telo dávno bolo. Nedokázala som sa ani pohnúť. Nedokázala som nič vnímať. Hlavou by poletovala jediná myšlienka. Jediný obrazec, ktorý sa do moje mysle, spomienok a očí vyryl ako zárez do dreveného povrchu.

Pár hnedých očí.

Pár hnedých očí, ktorý mi lietal v rôznych uhloch hlavou, moje telo nútil chvieť sa. Zimomriavky si cestu na kožné bunky bez čo i len jediného upozornenia spravili sami. Nedokázala som nad svojim telom získať kontrolu, ktorú som behom pár sekúnd stratila.

Ovládal ma aj bez toho, aby bol pri mne. Bol až príliš bystrý a všímavý nato, aby o tom sám dobre nevedel. Aby o tom ako veľmi po ňom moje telo a srdce prahlo nemal ani to najmenšie tušenie. Pripadala som si ako v zajatí. Bol tým najhorším väzením, z ktorého ste nemali možnosť uniknúť živý, či bez čo i len jednej jedinej ujmy na zdravý.

Tlkot srdca, ktorý sa náhle ozval spolu s chvejúcim sa dychom v mojich ušiach začínal dostávať celé moje telo z počiatočného tranzu, ktorý som sama nedokázala postrehnúť až do chvíle ako som okolo svojho tela neucítila teplo vychádzajúce z látky prehodenej cez moje útle a roztrasené telo. Rýchlosť srdca, ktoré narážalo do mojej vystrašenej hrude ako buchot rozzúreného človeka búchajúceho na telo drevených dverí ma prinútil začať opäť vnímať.

Moje oči sa ako lusknutím prsta zbavili hnedého pohľadu vypaľujúceho do môjho krehkého vnútra dieru a znova začali rozpoznávať všetko naokolo.

Studený vietor ovievajúci moju tvár, ktorej farba bola jasne zosvetlená a svetlá áut osvetľujúcich tmavé okolie v sprievode už skoro zapadnutého zdroja prírodného svetla. Nestihla som si ani uvedomiť, kedy som sa z vnútra teplého obchodu dostala von.

Ruky, ktorých prítomnosť som si na svojich pleciach objímajúc celé moje roztrasené telo nemala ani možnosť povšimnúť, som začínala cítiť až príliš intenzívne. Ich dotyk ma bolel, vytváral na miestach, v ktorých boli spojené s mojou osobou návali tupej bolesti, aj napriek tomu ako opatrne a jemne ma držali. Bolo to tak nepríjemné, no nemala som silu sa odtiahnuť.

"Julie, preboha si v poriadku?" ozval sa tak známi hlas, plný starostí a strachu spoločne s rovnako zrýchleným dychom aký som mala aj ja. Svoj vystrašený pohľad doteraz skúmajúci vonkajší svet zahaľujúci sa do rúška tmy som premiestnila na osobu stojacu predo mnou a chytajúc ma za moje plecia, na ktorých ešte pred pár sekundami boli ruky pravdepodobne pracovníka policajnej služby.

"J-Ja-" nedokázala som zo seba dostať čo i len jedinú zrozumiteľnú odpoveď. Tak veľmi som chcela tetu Bethy upokojiť a uistiť, že som v poriadku a že  chlapci, ktorí vylúpil jej obchod mi nijak neublížili. No moje hlasivky boli jasne spolu s hlavou proti.

Nechcela som uveriť skutočnosti, že karamelovo hnedý pohľad patril Denzelovi. Nemohol to byť on. Vedela som, že on by niečo také nespravil. Netajil sa tým, že sa jeho osoba vzpierala autoritám, no niečo tak nebezpečné a riskantné ako vylúpenie obchodu, bolo aj na neho príliš veľa.
Alebo to som si aspoň myslela. Pravdou bolo, že som si sama nebola istá čoho všetkého bol Denzel schopný. Bol tak veľmi nevyspytateľný.

"Prepáčte." ozvalo sa zrazu vedľa nás, načo sa môj stratený pohľad v modrých očiach tety Bethy premiestnil spolu s jej na vysokého muža v stredných rokoch v uniforme stojaceho len pár krokov vedľa.

"Poručík Miles, k vašim službám. Nechcem vás po tom čo ste zažili zbytočne rozrušovať, no potreboval by som slečne položiť pár otázok týkajúcich sa lúpeže a páchateľov." povedal kľudným a príjemným hlasom. Pohľad z Bethy premiestnil počas rozprávania na mňa a s ustarosteným, no stále tvrdým pohľadom na nás hľadel.

Hneď po dokončení posledného slova sa moje hrdlo nepríjemne zovrelo. Guľka zapadnutá v strede hrdla sa mi nedala prehltnúť a prsty na rukách zvierajúce lakte sa začali aj napriek stisku triasť ešte viac. Srdce sa mi rozbúšilo ako splašené. Nemohla som Denzela prezradiť aj napriek tomu, že sa moja slušná a mierumilovná stránka trhala na márne kusy, kvôli tak veľkej lži, ktorú som sa chystala povedať. Jedna moja časť vo mne aj naďalej verila, že to Denzel nebol. Že hnedý pohľad, ktorý som videla patril niekomu inému.

Hruď mi obopínal ťažký pocit. Nemala som vo zvyku klamať. Priečilo sa mi to. Vedela som, že keby sa to moji rodičia dozvedeli, že keby vedeli ako som všetko čo do mňa od ranného veku vštepovali zahodila len kvôli chlapcovi, neodpustili by mi to. Moje vnútro začínali zožierať výčitky svedomia aj napriek tomu, že som zo seba nedostala ani jedno jediné slovo, ani jeden jediný hlások. Spaľovali ma zaživa.

"Prepáčte Poručík," začala teta Bethy mierne vytočeným tónom hlasu.

"Miles." doplnil ju vyrovnane. Očividne bol až príliš zvyknutý na podobné situácie a preto si už z jasne vytočeného hlasu tety Bethy miereného na jeho vysokú osobu nerobil ťažkú hlavu.

"Miles, no slečna nie je momentálne v stave na zodpovedanie vašich stupídnych otázok. Je vystrašená na smrť, tak majte boha v srdci a buďte tak láskavý a svoje otázky si nechajte na neskôr." povedala s obočím mierne dodola. Tón jej hlasu bol uštipačne vytočený, no teta Bethy nebola typ človeka, ktorý by sa nechal zastrašiť uniformou.

Nadporučík Miles zostal aj naďalej kľudný. Dych mal stály a po vypočutí si každého jedného slová sa s ospravedlním a miernym nadvihnutím policajnej čiapky otočil na odchod.

"Ach Julie, prepáč mi to. Nemala som ťa tam nechať úplne samú. Tak veľmi ma to mrzí." modrý a ustaraný pohľad sa ihneď otočil na moju tvár a teplé dlane tety Bethy sa dotkli mojich studenších líc, ktoré prekryli.

"Si v poriadku? Nestalo sa ti nič? Neublížili ti?" skočila mi do reči ešte predtým ako som sa stihla vôbec nadýchnuť na vyslovenie slov, čím svoje predošlé slová úplne vymazala.

"Nič mi nie je j-ja... som v poriadku.." trhane som sa nadýchla. Z ničoho nič moje pľúca priam prahli po novej a novej dávke kyslíku. Hľadela som na tetu Bethy s pohľadom, ktorým som chcela starosti vybudované v nej odľahčiť či nebodaj zahnať úplne.

"Neublížil mi." vydýchla som si pre seba tak, aby to nikto iný nepočul a jazykom si zvlhčila suché priam až vyprahnuté pery túžiace po vlahe.

"Nikdy by som ti neublížil.."

"..Julie."

✖️✖️✖️✖️✖️✖️✖️✖️✖️✖️✖️✖️✖️
Ďalšia časť po strašne dlhej dobe. Veľmi ma to mrzí, no potrebovala som pauzu.

Každopádne čo povedať? Naozaj som sa snažila zo seba niečo dostať, no neviem čo si mám o tom myslieť.. páči sa vám časť? Osobne budem dúfať, že aspoň trošičku áno..😞

Za chyby sa ospravedlňujem.