My love is your bet

🌹5.🌹

Moja ruka sa pomaly zodvihla do vzduchu a párkrát sa pohla z jednej strany na druhú, v snahe rozlúčiť sa s odchádzajúcou postavou Faith v diaľke čo najlepšie. Vo chvíli kedy sa Faithino telo mojim očiam otočilo chrbtom som ruku ešte stále mávajúc zložila a pritiahla späť k telu.

Telo a kráčajúce nohy dozadu sa otočili v smere cesty, ktorá bola predo mnou a oči sa okamžite skĺzli na betónové kocky pod mojimi chodidlami. Samota, ktorá ma vo chvíli kráčania vpred sprevádzala bola tak veľmi nepríjemná a dotieravá. Bola ako palivom pre myšlienky, ktoré som sa podvedome snažila udržať na uzde a ktoré som chcela od mojej mysle udržať čo najdlhšie.

Všetka moja snaha bola však zmarená v momente kedy sa mi pred očami ukázala spomienka na pár hnedých očí. Pery, úsmev, to s akou ľahkosťou sa jeho jazyk premával po perách, to všetko sa pred mojimi očami mihalo ako nikdy nekončiaci film. Vlastná hlava ma začínala pomaly a hlavne nenápadne ničiť z vnútra.

Líca mi od myslenia na jeho spodnú peru uväznenú medzi zubami začínali horieť stále viac a viac. Ruky doteraz visiace po oboch stranách môjho tela som rýchlosťou blesku skryla do vreciek od mojej mikiny, no však so stálou opatrnosťou na poranené zápästie a hlavu doteraz vztýčenú vpred som sklonila na moje pohybujúce sa topánky.

Spadla som do toho tak ľahko ako už nespočetne veľakrát predtým, aj napriek tomu, že som sa tak veľmi snažila ho z mojej hlavy vytesniť na tú najdlhšiu dobu aká bola v mojich silách možná. Topila som sa vo všetkých tých myšlienkach na neho, no nikde naokolo nebol nikto, kto by ma pred tým dokázal zachrániť.

Drevená bránička, ktorá sa pod tlakom mojej ruky otvorila, polohlasne zaškrípala a drevo na nej nepríjemne škrabalo kožu na bruškách mojich prstov. Buchnutím sa za mojou osobou zatvorila a ja som sa pomalými krokmi vybrala k vchodovým dverám od domu, v ktorom bývala teta Bethy. Jej dom stál len o pár ďalších od toho nášho.

Môj ukazovák sa približoval k zvončeku upevnenému k drevu vedľa dverí v snahe zazvoniť a ľuďom v dome dať o sebe vedieť, no ešte predtým ako som zvonček stihla stlačiť, dvere predo mnou sa s cvaknutím otvorili. V dokorán otvorených dverách sa na mňa usmievala tvár tety Bethy, ktorej textúra bola prežitými rokmi stále vráskavejšia a vráskavejšia.

"Oh Julie, už som ťa netrpezlivo vyčkávala." povedala s úsmevom vpísaným do tváre a rukami si ma okamžite stiahla do svojho hrejivého objatia. Zbožňovala som jej objatia. Každé jedno objatie, ktoré mi za svoj život venovala mi vždy dokázalo zahriať celé telo, srdce a dušu. Keď som bola malá pripadali mi tak neuveriteľne čarovne a mocne až som mala pocit, že teta Bethy dokázala čarovať.

S výdychom som sa od tety Bethy odtiahla a s úsmevom sa jej zahľadela do vyblednutých modrých očí. Teplou rukou mi prešla po ešte stále červenom líci a venovala mi ďalší z jej úprimných úsmevov.

"Si celá mama Julie." povedala a ruku z môjho líca pomaly zložila.

"To vravia všetci teta Bethy, no ja si to stále nemyslím." povedala som s uchechnutím na perách. Teta Bethy ma chytila za ruku a hneď nato ma opatrne stiahla do predsiene vo vnútri domu. Každý člen našej rozkorenenej rodiny sa zastával toho názoru, že ako jediná zo všetkých Tillmanových dievčat sa podobám na svoju mamu. Aj napriek tvrdeniu väčšiny som stále nemala pocit, že by sa rysy mojej a mamininej tváre podobali až tak veľmi.

"Keby tu bol Max, začal by ťa okamžite presviedčať o opaku." povedala so smiechom slúchateľným v hlase a moju ruku zo svojej uvoľnila.