Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 7. kapitola - Zamlčané ★

Ahoj, no tak som tu s novou kapitolou o niečo skôr a ako som tak pozerala, ďalšia by mohla byť niekedy v stredu alebo v utorok :) A myslím, že môžem prezradiť, že sa nám tam čoskoro predvedie aj ďalší, nový rozprávač ;) 

Mimochodom, tak mi napadlo, mali by ste záujem o Character Ask? Môžete si vybrať akúkoľvek postavu chcete, spýtať sa na čo chcete (iba prosím nie otázky typu: "Renth, aký je pravý dôvod tvojho správania?" alebo "Kto všetko na konci zomrie?", "Kde je Seth?", chápete, to má byť prekvapenie :D) Inak máte voľnú ruku a ak máte záujem, tak stačí ak otázky napíšete do komentárov a pri ďalšej časti odpoviem ;) 

Užite si novú kapitolu a želám pekný víkend ;) 

 Tréning s Asherom každého naučí, aby viac nepokúšal osud. Tešila som sa na nadchádzajúce dve hodiny, ktoré som mala stráviť cvičením v chladnej miestnosti kaplnky, ale to preto, lebo som si myslela, že k tomu budem používať zbrane a všetok ten pot a bolesť a poháňanie svojho tela vpred a vpred bude za niečo stáť. Čo ma však čakalo v ten deň s Asherom sa skôr podobalo na nekonečnú, nehorázne krutú a intenzívnu hodinu telesnej, ktorú som celé trvanie strednej školy neznášala.

Svaly – teda, Asher to pomenoval ako nepotrebné, ochabnuté časti kože, ktoré sa tvária, že sú niečo viac – ma pálili z toľkého behania, potom z priveľkého množstva klikov a sklápačiek a brušákov a zase ďalšieho behania. A toto stále dookola. Pot mi stekal po spánkoch, po chrbte a po tvári, bola som úplne bez dychu a bola som si istá, že sa povraciam, ak čo najskôr nezastavím.

„Dobre, spomaľ do chôdze," nariadil Asher a ja som mu vďačne vyhovela, dupla som nohami a zastavila, prehla sa v páse a nedočkavo hltala do pľúc vzduch. Nikdy som nebola fanúšik behu alebo celkovo športov a cvičenia, môj jediný pohyb zahŕňal trasu do školy, odtiaľ do knižnice alebo na hodiny autoškoly a potom zase domov.

Stálo ma veľa síl vôbec sa udržať na nohách, triasli sa mi kolená, pripravené ma zradiť a hlava sa mi točila ako na kolotoči. V mojom tele nebolo miesto, ktoré by nepálilo alebo nepulzovalo bolesťou.

„Povedal som, aby si spomalila, nie aby si zastavila úplne," Asherov hlas znal akosi bližšie a keď som sa zvrtla, aby som sa naňho pozrela, odrazu ma zozadu schmatol a prehodil ma cez plece. Nemala som šancu ani len vykríknuť, keď som chrbtom dopadla na tvrdú podlahu, ťažké končatiny rozhodené do strán, ako keby som robila snežného anjela.

„To...bolo podlé!" zvolala som a odmietala vstať, niežeby ma nohy vôbec poslúchli.

Asher sa zasmial. „Koláčik, na bojisku je povolené všetko. V momente, ako zastavíš, stávaš sa ľahkým terčom, v sekunde, čo spustíš oči zo svojho okolia, si mŕtva."

„A to si nemohol proste povedať?" nadhodila som. „Nemusel si ma zabiť doslova."

Asher mi pomohol na moje úbohé nohy, ktoré boli stále slabé a mierne nestabilné, musela som sa mu zaprieť o plecia, aby som sa nezosypala na zem ako vrece zemiakov. Iba sa tomu uškŕňal, očividne si to patrične užíval, no nemohla som mu to mať za zlé. Čo som vlastne čakala? Naučiť sa bojovať nie je ľahké a mal pravdu, keď povedal, že najprv potrebujem trochu zosilnieť. Možno som Laurelová, ale len moje gény ma nezachránia.