Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 13. kapitola - Horká príchuť výčitiek ★

Hello, my lovely ladies! :D Tak som tu zase a rovno aj sľúbim, že sa ozvem opäť v nedeľu, keďže už som si tak zvykla, že končím víkend niečím príjemným :) Varujem, že kapitole je možno trochu, hm, divná, pretože to trochu škrípalo, ale snáď mi odpustíte ;) 

P.S. Chcela by som sa úprimne poďakovať za 13K+ videní na Správkyni a 2K+ videní na Bojovníkovi, naozaj netušíte, aká som veľmi rada, že sa príbeh konečne niekomu páči. A hlavne som rada za vaše slová na povzbudenie, ale aj za rozhorčovanie sa nad postavami, hejtovanie Rentha za jeho debilitu... Skrátka som šťastná, že si Výnimoční našli svojich fanúšikov a vďaka vám ma písanie tohto príbehu o to viac baví ❤ (Možno aj preto bude nakoniec oveľa dlhší, ako som ho plánovala :D)...A už zase veľa kecám, jednoducho ĎAKUJEM ❤

     Kričala som ešte aj dlho potom, čo som sa oslobodila zo sna a vrátila sa do svojej hlavy, svojej prítomnosti. Sethovu bolesť som stále cítila ako svoju, otravovala mi žily ohňom a triasla som sa, tak veľmi, neviem, či to bol pozostatok Sethovho strachu alebo moje vlastné obavy oňho.

Hlas mi nakoniec zlyhal a hrdlo ma pálilo, viac som nedokázala vydať žiadny zvuk, no stále som sa nemohla pohnúť, nedokázala som sa ani len načiahnuť za lampou na nočnom stolíku, aby som aspoň trochu rozjasnila tmu, čo bola okolo mňa, rovnako zlovestná a hustá ako tá, ktorá desila môjho najlepšieho priateľa. 

Seth... 

Ako som to mohla dovoliť, ako som sa mohla tak ľahko podvoliť, keď mi bolo jasné, že sa toto stane, keď bolo len otázkou času, kedy ho Ermann začne mučiť, len aby ma potrestal?

Iba som otočila hlavou, keď Lynn vrazila cez dvere do izby a rozsvietila svetlo a takmer ma oslepila. Zelené oči mala rozšírené od šoku, tvár a vlasy stále odtlačené od spánku a v rukách zvierala athame, skenovala miestnosť, či tam nečíha nejaké monštrum. Ale keď jej zrak padol na mňa, z môjho výrazu to musela všetko vyčítať, pretože spustila ruku a rozbehla sa ku mne, aby ma mohla zovrieť v objatí.

„Je mi to ľúto," zamrmlala mi do vlasov. „Je mi to tak veľmi ľúto, Annelie."

Ozval sa ďalší zvuk a keď som sa obzrela na dvere, stál tam Renth, vyzeral rovnako neupravene ako jeho sestra, oblečený stále v tých istých tmavých veciach, v akých som ho videla naposledy a nože zvieral v oboch rukách, ostražitý Shetani po jeho boku. Všetci sa za mnou ponáhľali, pretože si mysleli, že som v nebezpečenstve.

Lynn ma stále držala, šepkala mi slová na upokojenie, ktoré na mňa nemali žiadny účinok, srdce mi pomaly tĺklo v hrudi, boľavé a zlomené, no zmohla som sa len civieť na Rentha a to, ako na mňa hľadel, na chvíľu tak akosi uľavene, až som hlúpo zažmurkala. Ticho si povzdychol a sklonil zbrane, aj keď mi neušlo, ako monitoruje celú miestnosť, len tak pre istotu. Potom sa otočil na svojho aguera a krátko prikývol.