Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 27. kapitola - Mocná krv ★

Ahojte, ahojte! V prvom rade sa ospravedlňujem za omeškanie, ale poznáte to - škola mi dáva zabrať, navyše som riešila ešte aj stužkovú, ktorá je za rohom a aktívne zapájala mozgové bunky na plotovanie novej verzie WH, takže som BO na určitú chvíľu odstavila do úzadia. Kapitola je však dlhá, takže dúfam, že vám to vynahradí čakanie ;)

Môj mozog ledva stihol zaregistrovať, čo sa to do pekla deje, stále trochu omámený z toho bozku, potom z tohto nečakaného zvratu, keď ma Renth pohotovo sotil za seba a v oboch rukách mu zasvietili dýky.

„Spravili ste chybu, keď ste sem dnes večer prišli," zatiahol Renth, pokojne, neústupne, ba až vzrušene.

Nie skôr, ako som rukou skĺzla k opasku, aby som sa tiež chopila athame, sa na mňa obzrel cez plece. Temnota bola stále hustá okolo nás, zahaľovala les do tajomna, robila ho desivejším a nebezpečnejším, no aj v matnom svetle okrúhleho mesiaca vysoko na oblohe som videla tie iskričky v jeho modrých očiach. Chcel bojovať.

„Utekaj späť k ceste, ktorou sme prišli," kázal mi. „Ako náhle budeš za hranicou mesta, nebudú za tebou môcť ísť."

„Ale -"

„Nehádaj sa so mnou!" zvolal. „Aspoň tento jeden raz so mnou nebojuj a počúvni ma, Annelie."

Z toho, čo som počula, Renth bol talentovaný bojovník už prakticky od chvíle, čo bol dostatočne silný, aby udržal nôž, Lynnette mi raz povedala, že Damaris istý čas verila, že práve to je jeho Výnimočnosť. Dokonca aj Asher, ktorý má takú schopnosť priznal, že Renth je zručný a skúsený a že sám ho za to obdivuje. Osobne som ho nikdy nevidela bojovať, nie naozaj, iba tú smrteľnú precíznosť jeho pohybov pri tréningu. Jeho tvár mi teraz jasne hovorila, že by som nemala byť svedkom niečoho takého. Nezávisle od toho, ako veľmi som to neznášala, nenávidela utekať ako nejaký prekliaty zbabelec, spustila som ruku a kývla.

„Dobré dievča," uškrnul sa a otočil sa späť na svojich protivníkov. „Tak, kto chce ísť prvý?"

Kamenný netvor bol prvý, ktorý odpovedal na jeho výzvu, s ohlušujúcim revom sa naňho hodil celou svojou kamennou váhou a bola by som užasnuto zízala, ako mu Renth poľahky uskočil, ako keby ho jeho chabé pokusy na smrť nudili, keby dvaja zvyšní muži nemali oči len pre mňa. Bez okolkov som sa otočila a rozbehla sa, vymazala z mysle všetko ostatné. Renth sa o seba dokáže postarať, má predsa trinásťročné skúsenosti a prax. Bola by som mu len na príťaž. No tie myšlienky, akokoľvek pravdivé, neznížili pocit viny a obavy, ktoré mi zvierali srdce.

V ušiach sa mi ozýval môj vlastný trhaný dych, búšenie mojich nôh na zemi, ktoré akoby kopírovalo splašený tlkot môjho srdca. Vzdialene ku mne doliehalo rinčanie kovu, vrčanie leva a ťažké kroky nagasi za mojimi pätami. Pritisla som si knihu bližšie k hrudi, Renth mi ju vsotil do rúk v tom istom momente, ako ma stiahol za seba. Aj v takej situácii, potom, čo mi vynadal ako decku za to, že som sa správala tak nezodpovedne, jeho prvým inštinktom bolo chrániť ma.