Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 38. kapitola - V lese ★

Ahoj, ahoj, dnes vážne stručne, keďže mám príšerný deň a wattpad si samozrejme robí čo chce, keď mi vymazáva kapitolu, veď prečo  nie -_- Fakt mám dosť dnes, snáď prežívate lepšie týždeň ako ja a ak nie, tak snáď vám nová časť aspoň trochu urobí náladu...

Annelie sa zavrtela a potom sa prebrala s hlasným stonom, párkrát musela zažmurkať, kým sa jej podarilo zaostriť na moju tvár. Bola mimo niečo vyše hodiny, boli sme späť v lese, skrytí za stromami, keď som si uvedomil, že mi omdlela v náručí. Vlasy aj tvár mala stále mokrú od vody, ktorou som ju oblial, našiel ju pripravenú na stolíku, aby si ňou Iseult po prebudení mohla umyť tvár.

To, čo tam spravila... Stále som sa snažil pochopiť, čo som videl a ako je to možné. Oheň bol nemilé prekvapenie, vzduch mi takmer privodil mŕtvicu, ale teraz ešte aj ľad? Čo sa to sakra deje?! Nikto nemohol mať toľko schopností, proste to nie je možné, nie je správne oplývať toľkou ničivou silou. Videl som ten pohľad v jej očiach, keď stratila kontrolu, nebolo v nich nič jemné alebo láskavé. Ešte pár minút a buď by spravila niečo, čo by veľmi ľutovala, alebo by ju to kompletne pohltilo.

Posadila sa, chrbtom sa oprela o mohutný kmeň stromu, ku ktorému som ju zložil a pritiahla si moju bundu bližšie k telu. Až keď som ju položil na zem som si uvedomil, že sa celá trasie, ruky mala studené ako smrť.

„Ako ti je?" spýtal som sa. Nepozrela sa na mňa, vlasy zvlnená od vody jej padali do tváre, aby sa ukryla pred mojím pohľadom.

„Annelie..."

„Skoro som ju zabila," šepla. „Ja – ja... Nevedela som, ako to zastaviť."

Chcel som ju uistiť, že to nie je pravda, že aj napriek všetkej tej zlosti, udržala si chladnú hlavu a nepremenila ju na popol behom sekundy. No zadržal som sa, pretože som si naozaj nebol istý, možno trochu dlhšie a tá neviditeľná zábrana by sa pretrhla a spálila by ju, udusila alebo prebodla ľadovým šípom.

Annelie si pritisla kolená k hrudi, objala si ich rukami a začala sa kolísať tam a späť, zatvorila oči a mrmlala si čosi popod nos, tak ticho, že som jej nerozumel.

„Urazila tvojich rodičov, mala si plné právo sa naštvať," povedal som, jediné slová útechy, ktoré som jej mohol poskytnúť.

„Naštvať sa," chladne sa zasmiala. „Obaja vieme, že to bolo viac než len hnev, Renth! Bola som pripravená zabiť ju na hocijaký spôsob, stačila by na to jediná myšlienka!"

„Vedela som to, vedela som, že to raz príde, že budem presne ako on. Prekliate monštrum. A netušíš ako veľmi to nenávidím, neznášam čo i len pomyslenie na to, že máme niečo spoločné. Nechcem byť ako on – nechcem mať túto moc, ja... Proste to neznesiem!"

Než som pochopil, čo sa deje, bol som na nohách a hýbal som sa, kvokol som si pred ňu a konečne ju prinútil vzhliadnuť ku mne. Držal som jej tvár v dlaniach, takže predo mnou nemohla uhnúť. Neplakala, nie, toto bol strach a bolesť a zúfalstvo oveľa hlbšie než by dokázalo byť vyjadrené obyčajnými slzami. Aby som bol úprimný, sám som sa bál, pretože toho bolo toľko, čo dokázala, toľko, o čom nemáme ešte ani potuchy a ja som bol na smrť vystrašený, nie preto, že by som si myslel, že by skutočne bola monštrum, ale pretože by ju to nakoniec mohlo zničiť, ak sa to nenaučí kontrolovať.