Argument

32. kapitola - Rieka

Ranná bolesť hlavy nás samozrejme neobišla, ale po tabletkách proti bolesti aspoň ustúpila.
K rieke, ku ktorej sme sa po včerajšom prechodenom dni dostali, sme sa vybrali okolo obeda.
„Tolkienová?" skričal som na ňu a ona sa otočila.
Chvíľu čakala a keď som sa dostal až k nej, pohla sa z miesta, no teraz so mnou po jej boku.
„Čo by si rád, Styles?" spýtala sa podpichovačne.
„Nebuď zlá, lebo skončíš v tej rieke," upozornil som ju.
„Hej, hej, vieš komu hovor," riekla ľahostajne.
„Veď ty počkaj," povedal som a vzal si ju do náručia ako princeznú.
Rozbehol som sa s ňou pomedzi spolužiakov a nasmeroval si to rovno k rieke. Medzi tým sa mi Tolkienová snažila vymámiť z náruče, ale to sa jej vďaka mojim svalom nedarilo. Moje nohy boli už mokré od vody, ktorá mi siahala po stehná. V tej chvíli ma nezaujímalo, že moje topánky sú do nitky premočené a kraťasy na tom budú o chvíľu rovnako. Uškrnul som sa na Tolkienovú, ktorá sa mi stále mykala v náručí.
„To neurobíš," so strachom v očiach, že skončí celá v tej vode, povedala.
Nad jej poznámkou som sa uškrnul ešte viac a naklonil sa k nej, aby som jej do ucha mohol pošepkať: „Pomsta je sladká."
S ľahkosťou som ju hodil do vody a keď vyplávala na povrch zmoknutá ako myš, rozosmial som sa.
„Ha ha ha," prehodila ironicky a začala na mňa špliechať vodu.
Chcel som odtiaľ utiecť, no v tom sa tam nahrnuli aj chalani a začala sa vojna. Kým Tolkienová vyšla z rieky, my sme sa navzájom špliechali a ponárali hlavy tomu druhému do vody. Takto sme sa tam bláznili dosť veľkú chvíľu a keď som už som mal vody až po krk, vyliezol som z nej a šiel sa vyhrievať na slnko. Sadol som si vedľa Tolkienovej na trávu, kde cez stromy slnko prepúšťalo svoje lúče. Z vlasov mi kvapkala voda a oblečenie na tom nebolo o nič lepšie. S hlavou som zavrtel zo strany na stranu ako to robí pes s účelom aspoň trochu sa zbaviť vody z vlasov. Samozrejme som pri tom ošpliechal Tolkienovú, ktorej oblečenie už bolo takmer suché. Mokré pramené vlasov jej padali na ramená a s tými suchými sa vietor hral vo vzduchu. Zavŕčala a výstražne na mňa pozrela, keď jej kvapky z mojich vlasov pristáli na tvári. Rýchlo som zdvihol ruky do vzduchu na znak toho, že sa vzdávam a ona sa otočila späť. Bola zahľadená niekam do diaľky. Pozrel som sa jej smerom a tiež sledoval prírodu, v ktorej som prežil tri noci a ešte jednu mám pred sebou. Pousmial som sa nad predstavou, že zajtra sa konečne vrátim na internát a nebudem spať v spacáku na tvrdej zemi, ale na ako - tak mäkkej posteli pod perinou. Že budem konečne spať v prítomnosti chalanov a nie tej zmije čo ma tyranizuje už skoro rok.
Pozrel som sa na ňu len tak náhodou, veď viete, čo keď mi číta myšlienky? Ešte by tu na mňa vyskočila a kto by mi ju potom pomohol dostaň zo mňa dole? Chalani určite nie, tí by z toho mali šou a tie jej dve kamarátky? Tie by sa buď smiali s nimi alebo by sa ju snažili odo mňa odtrhnúť, lenže to by sa im len tak ľahko nepodarilo. Veď kto by dokázal skrotiť túto divú tigricu?
Po obede sme sa vrátili do táboráku, kde sme si pobalili veci a vydali sa na cestu späť. Večer sme si opät rozložili stany, no tentoraz sme neboli na lúke, ale stanovali sme medzi stromami. Keďže mne a Tolkienovej miesto na stan nevyšlo v tej časti, kde boli aj ostatní, rozložili sme si ho za kríky. Po dĺhej a namáhavej niekoľko kilometrovej ceste sme boli obaja dosť unavení a zničení. Hneď ako som, podotýkam, sám rozložil stan, sme sa doňho natrepali a vybrali si spacáky, do ktorých sme sa zababušili a hneď zaspali.
Ráno som sa zobudil až po Tolkienovej. Sedela v tureckom sede s nohami zabalenými do spacáku a čítala nejakú knížku.
„Dobré ráno," ozval som sa.
„Dobré," zamumlala.
„Koľko je hodín?" spýtal som sa jej.
„Neviem, mobil sa mi vybil včera a náramkové hodinky nenosím."
„Ten môj je už tiež vyštavený," povedal som a odložil vybitý mobil.
„Nie je tu nejaké ticho?" začal som po chvíľke.
„Ostatní možno ešte spia," odpovedala a pretočila jednu stranu knihy.
„Čo to čítaš?" zaujímalo ma.
Teda, vlastne ma to nezaujímalo, ale nechcel som, aby medzi nami panovalo ticho.
„Knihu," odpovedala stručne.
„Nehovor, nevšimol som si," poznamenal som ironicky.
Povzdychla si a zatvorila ju. Ukázala mi názov, opäť ju otvorila a čítala ďalej.
„O čom je?" nenechal som sa odbiť.
„O dievčati, ktoré stratilo pamäť."
„Nič viac mi k tomu nepovieš?"
„Prečítaj si ju, keď chceš vedieť viac."
„Dobre, radšej ťa nechám," povedal som a odzipsoval stan.
„Kam ideš?"
„Na wecko," odpovedal som a vyšiel zo stanu.
Zašiel som trochu hlbšie do lesa a spravil to, čo som musel. Potom som sa pomaly vracal späť. Kopal som do šišiek, ktoré mi ležali v ceste a pri tom rozmýšľal nad zbytočnosťami. Došiel som až k stanu, no veľmi sa mi doň nechcelo. Išiel som teda ďalej, že sa zastavím pri chalanoch. No hneď ako som zašiel za krík, ktorý nás od nich oddeľoval, prekvapilo ma, čo som uvidel. Doľahla na mňa panika. Nevedel som, čo mám robiť. Chytil som sa za hlavu a zaťahal si za vlasy. Potom som sa ako keby prebudil z tranzu a rýchlo utekal k nášmu stanu. Vletel som doň ako stíhačka a dychčal ako pes. Tolkienová sa zľakla a hnusne na mňa zazrela.
„Oni odišli," ledva som zo seba dostal.
„Kto oni?" nechápala Tolkienová.
„Oni všetci. Učitelia a spolužiaci."
„Styles," povzdychla si, „ak je toto nejaká tvoja ďalšia hra tak s tým láskavo skonči. Choď si pobaliť veci alebo čo ja viem čo a nechaj ma na pokoji," prekrútila očami a opäť sa začítala do knihy.
„Ja si nerobím srandu, Tolkienová. Myslím to smrteľne vážne. Veď sa poď pozrieť," popohnal som ju, keď sa konečne vytrepala z toho prekliatého stanu.
Keď konečne zbadala prázdno medzi stromami, ktoré ostalo po stanoch, chytila sa za hlavu, neveriacky pozrela na mňa a spýtala sa:
„Čo budeme robiť?"