Argument

44. kapitola - Rodina a kamaráti

Na ďalší deň, zatiaľ čo sa Harry s Tinou brodili lesom, Harryho mama stála opäť pred oknom a sledovala, či sa jej jediný syn konečne nevráti domov. Na tvári mala smutný výraz, oči opuchnuté, no neplakala. Už nevládala. V prvé dni, keď jej oznámili, že jej syn Harry sa so spolužiačkou stratil v obrovskom lese, preplakala každý deň. Niekedy plakala aj v noci, no všetky slzy jej už došli. Cítila sa strašne unavene, no spať nešla. Nechcela. Jediné čo teraz chcela bolo, aby sa jej syn konečne vrátil domov.
V práci si vybavila marodku, pretože pracovať v takomto stave by nevládala. Jej kolegovia a kolegyne ju však aj chápali. Nevedeli si predstaviť, čo by robili, kebyže prídu o dieťa.
Pri tom ako hľadela na ulicu a čakala, mala v pozadí pustený televízor, v ktorom boli pustené správy. Vždy to boli správy. Čakala na to, kedy v správach budu hovoriť o jej stratenom synovi, o tom, že sa konečne našiel.
Tinina rodina sa však snažila fungovať normálne, aj keď nie tak úplne. Jej rodičia ostávali v práci omnoho dlhšie. Brali si prácu na zvyš, len aby nerozmýšľali nad ich stratenou dcérou. Domov sa chodili len vyspať a to tiež neradi, pretože kým sa dostali do spálne, museli prejsť skoro celý dom. Keďže skoro všade po dome boli porozmiestňované fotografie ich dcéry, celý dom im ju len pripomínal. Obaja Tininy rodičia na ňu pred spaním, aj keď boli strašne unavení a zničení, vždy mysleli. Niekedy si dokonca vybavovali aj spomienky.
***
„Na fotke to vyzerá úplne inak než v realite, ale oci, uisťujem ťa, že keď tú fotku zbadáš, budeš sa strááášne smiať," s úsmevom na perách sa Tina rozprávala s jej otcom a jej mama akurát odložila vyžehlené a poskladané prádlo do skrine.
„Ahoj, Tinka," pozdravila svoju dcéru, s ktorou jej manžel viedol videohovor cez skype, keď sa priblížila k písaciemu stolu, na ktorom bol položený laptop svojho muža.
„Ahoj, mami," odzdravila s ešte väčším úsmevom a v tej chvíli sa v chate objavila fotka.
Jej manžel sa okamžite rozosmial a Tina sa len zákerne usmievala. Keď si však Tinina mama poriadne obzrela fotografiu, len nad tým pokrútila hlavou. Na fotke bol kučeravý chlapec spiaci na posteli a na jeho tvári boli nanesené všakovaké šminky.
Tinina mama nechápala, prečo sa tie dve deti tak strašne nenávidia. Keď bola ona v dcérinom veku, o chlapcov sa zaujímala. Ani nepomyslela na to, že by im robila naschváli a nie že by sa dostala až do takého levelu.
„Výborne, dcérka, dobre sme ťa vychovali," pochválil ju jej manžel, nad čím ona len prekrútila očami.
Aj napriek tomu si však myslí, že sa zaň nakoniec vydá.
***
„Čo myslíte? Čo teraz asi robia?" spýtala sa Emily, ktorá sedela na pohovke v spoločenskej miestnosti a nohy mala vyložené na Niallovi, ktorý sedel o kúsoček ďalej.
„Ak vôbec ešte žijú, tak... Au!" skríkol Louis, pretože dostal po hlave od Grace, ktorá sedela na kresle vedľa pohovky.
„Jasné, že ešte žijú. Určite žijú. Musia," povedala mierne nahnevane a pri tom sa pozerala na Louisa, ktorý sedel na zemi v tureckom sede oproti pohovke a vedľa neho Liam.
„Podľa mňa sa hádajú o tom, ktorý môže za to, že sa stratili," povedala Grace.
„A pri tom všetkom kráčajú lesom a plašia zvieratá," doplnila ju Emily.
„Možno sa udobrili," povedal len tak medzi rečou Niall.
„Myslíš?" spýtal sa Liam.
„O tom dosť pochybujem," prispel do konverzácie aj Louis.
„Prečo?" zaujímalo Nialla.
„Podľa mňa je zbytočné nad tým fantazírovať. Idem robiť niečo zmysluplnejšie," prerušila ich konverzáciu Grace.
„Takže sa učiť?" uisťovala sa Emily.
„Už ma poznáš," mrkla na ňu Grace a odpochodovala do izby.
„Idem aj ja, píšeme zajtra test z angliny," prekrútila nad tým očami Emily, dala Niallovi pusu na líce a odišla.
Keď dievčatá odišli, Nialla po chvíli zaplavila únava, aj keď bolo ešte len šesť hodín večer. Bol vyčerpaný z dnešného dlhého dňa a tak sa teda zodvihol a išiel do izby. Ľahol si do svojej postele a pomaly sa oddával spánku.
Liam s Louisom sa posadili na uvoľnené miesta a len tak sa zhovárali o dnešnom dni, o babách a vlastne o všetkom, čo im zišlo na um. Jedna z tém boli aj Tina a Harry. Rozmýšľali o tom, či vlastne ešte žijú a ak áno, tak kde sú a či spolu vychádzajú, no jednou z hlavných otázok bolo, či sa vrátia domov, a ak áno, tak kedy? Obom chýbalo to ich hašterenie a smiech. Chýbali im aj celkovo. Bez Harryho bolo všetko iné. A nechýbali len im dvom. Emily a Grace v prvé týždne boli úplne mimo. Ako keby im zomrela veľmi blízka osoba, aj keď vlastne Tina im bola ako sestra.
Zatiaľ čo oni boli v suchu, každý deň mali teplé jedlo a spali na mäkkých posteliach, Harry s Tinou to mali o čosi ťahšie. O teplých mäkkých perinách sa im mohlo tak akurát snívať a o jedle, ktorého by mali každý deň dostatok taktiež. Na oboch bolo vidieť, že čo - to pochudli a o suchých a čistých veciach ani nepremýšľali. Veci neboli poriadne prané pri najmenšom štyri mesiace. Prali ich len v nejakom menšom potôčiku, na ktorý po ceste narazili a aj to nie poriadne, pretože nemali ani kefu, s ktorou by veci vydrhli a ani žiadný čistiací prostriedok či mydlo. Nehovoriac o tom, že ich vlasy šampón nevideli od dňa odchodu, pretože ani jednému nezišlo na um, že by sa prihodilo niečo také ako toto. Umývali sa v potokoch, v ktorých nie vždy bola čistá voda, ale aspoň nesmrdeli ako tchor.
Keď ich nohy už opäť nevládali, posadili sa na zem a chvíľu oddychovali. Po necelej polhodine sa zdvihli a pokračovali v ceste. Kráčali pomaly a potichu. Raz za čas niekto niečo povedal, no nezastavovali.
„Harry?" ozvala sa Tina zaujato.
„Deje sa niečo?"
„Všimni si tie stromy," na chvíľu stíchla, „oni rednú," dokončila.
V tom sa Harry obzrel. Tina mala pravdu. Stromov bolo čím ďalej tým menej a to sa obom páčilo. Mohol to byť len planý poplach, no obaja niekde v hĺbke ich duší cítili, že sa konečne vymotali z toho nekonečného lesa.