Argument

41. kapitola - Turbo

Dunenie krokov štyroch nôh bolo pre dvoch ľudí až strašne počuť v tichom, ľudstvom, nie tak celkom, neprebádanom lese. Pre ich uši to boli až veľmi silné zvuky, pretože nič okrem ich krokov nebolo nikde počuť. Všade po zemi bolo blato a tam, kde nebolo, bola pre zmenu mláka. Nikde nebolo ani trochu suchého miesta, ale ani jeden z týchto dvoch zatúlaných ľudí sa tomu nedivil. Búrka z minulej noci bola dosť silná. Ani jednému to však nevadilo. Harry búrky priam miloval. Hľadáte dôvod? Ten nevedel ani on sám. Možno to bolo kvôli tej atmosfére. Šumenie dažďa, hrmenie a k tomu blesky a možno len kvôli dievkam, ktoré sa v tú chvíľu boja a zatúlajú sa do jeho teplého náručia, kde sa cítia v bezpečí. Tine búrky tiež nevadili. Nemala pri nich strach, ale tiež sa nedalo povedať, že ich nenávidela. Pri nej to bola neutrálna pôda.
Niekde v diaľke bolo počuť húkanie sovy, ťukanie ďatľovho zobáka o strom a... dunenie kopýt?
„Aj ty to počuješ?" spýtala sa Tina Harryho.
„Nie, čo by som mal počuť?" spýtal sa Harry a zastál.
Započúval sa do diaľky, ale nič nepočul. Dunenie z nejakého dôvodu ustálo.
„Možno sa mi to iba zdalo," povedala Tina, mávla nad tým rukou a spolu pokračovali v ceste.
No o chvíľu bolo dunenie počuť opäť, ale tentoraz ho zaregistroval už aj Harry. Tine sa zdalo, že dunenie je čoraz bližšie a bližšie. Dunenie už bolo veľmi blízko, keď tu zrazu opäť ustálo a Tina sa otočila. Asi 20 metrov za nimi stál mohutný diviak. Pozeral na nich svojimi divokými očami a Harry by odprisahal, že mu z nosa pri každom vydýchnutí vyšla horúca para.
„Čo teraz?" spýtal sa Harry vystrašene.
„Možno si nás ešte poriadne nevšimol, tak stoj a keď sa za nami rozbehne, okamžite začni utekať opačnou stranou a snaž sa vyliezť na nejaký strom," dopovedala šeptom Tina a čakala na reakciu diviaka.
Vedela, že diviak ich už zbadal, len sa chcela uistiť, či sa nemýlila. Keď sa diviak veľkou rýchlosťou rozbehol ich smerom, obaja sa rýchlo otočili a uháňali tak rýchlo, ako im to len šlo. Harry sa však potkol a spadol na zem. Zastonal od bolesti a chytil si nohu. Tina sa zastavila a otočila sa jeho smerom. Rozhodovala sa medzi tým, či ho tu má nechať, alebo nie. Nemala veľa času na rozhodovanie a tak sa k nemu rýchlo rozbehla. Nechcela v tomto lese ostať sama a už vôbec nie oznamovať jeho rodičom, že ho roztrhal diviak. Okrem toho, aj keď by to sama nikdy nepriznala, začínal jej prirastať k srdcu. Snažila sa ho postaviť na nohy, no od začiatku jej to veľmi nešlo. Nakoniec sa jej to však podarilo a spolu s jej pomocou úspešne dokríval k najbližšiemu stromu.
„Načo tak pozeráš? Rýchlo lez!" súrila ho.
Harry robil tak, ako mu nakázala a s boľavou nohou sa snažil čo najrýchlejšie vyliezť na strom. Keď sa mu to podarilo, natiahol ruku k Tine a ona sa jej chytila. Vytiahol ju hore na konár, rastúci z kmeňa stromu asi jeden a pol metra nad zemou. Diviak akurát v tej chvíli, ako ju vytiahol hore, preletel ako neriadená strela cez miesto, na ktorom ešte pred niekoľkými sekundami stála Tina. Keď sa konečne posadila na hrubý konár rastúci o niekoľko centimetrov vyššie než bol ten Harryho, vydýchla si a rozosmiala sa. Keď si Harry uvedomil z čoho sa to dievča vlastne smeje, pridal sa k nej. Obaja boli radi, že prežili. Pocit šťastia a úľavy ich celých zaplnil. Diviak celú noc krúžil okolo kmeňa hrubého stromu a ňufákom rýpal do zeme. Až nad ránom sa diviak, ktorého Harry a Tina pomenovali Turbo, rozhodol odísť a nájsť si niečo pod zub niekde inde. Celú noc sa Harry s Tinou rozprávali o zbytočnostiach, pretože nemohli zaspať a pri tom cez konáre stromov sledovali nočnú oblohu, z ktorej toho veľa vidieť nebolo.

Zo stromu zišli až hodinu po tom, čo diviak zmizol niekde v tomto lese. Chceli si byť istí, že tu na nich niekde nečíha a nevybafne na nich, keď sa rozhodnú zliesť. Našťastie diviak už bol dávno preč a oni sa mohli pokojne vydať ďalej. Tina zo stromu zoskočila ako prvá a chvíľu po nej zoskočil Harry. Keď sa jeho nohy stretli so zemou, zasyčal a zvalil sa na zem. Tina k nemu hneď pribehla a začala sa vypytovať.
„Si v poriadku?"
„Som," povedala Harry, nie veľmi presvedčivo.
S jej pomocou sa postavil a keď chcel vykročiť, stúpol na poranenú nohu, zasyčal a keby ho Tina nepodopierala, opäť by skončil na zemi.
„Sadni si, pozriem sa ti na to," povedala Tina.
„Nie, som v pohode. Poďme ďalej," presviedčal ju Harry, no ona nepovolila.
„Styles! Okamžite sa posaď! Ver mi, chcem ti len dobre," rozkázala mu a on sa pre svoje dobro posadil na zem a vystrel nohu.
Tina mu vyhrnula tepláky na pravej nohe ku kolenu a vyzula mu topánku aj s ponožkou. Poriadne si poobzerala jeho členok a snažila sa ho nedotýkať. Bol celý napuchnutý a fialový až ku končekom prstov.
„Máš to vyvrtnuté," skonštatovala nakoniec a bez upozornenia mu chytila nohu a napravila vyvrtnutie.
Keďže Harry na toto gesto nebol vôbec pripravený, skoro až vykríkol. Stiahol nohu do bezpečnej vzdialenosti od príšery, ktorú volal Tolkienová a nemal v úmysle ju vrátiť do rúk tejto zmii.
„Daj ju späť, Styles," kázala mu.
„Nie, ty mi zase ublížiš," hral malého.
„Je to len pre tvoje dobro," snažila sa ho presvedčiť a naťahovala sa za jeho nohou.
„Potom ti bude lepšie."
„Nie," stále protestoval.
„No tak, len ti to zabalím a to je všetko. Vôbec to nebude bolieť," povedala stále sa nevzdávajúc dostať sa k jeho nohe.
„Sľubuješ?" premeriaval si ju nedôverčivo.
„Sľubujem," povedala a konečne sa k nej dostala jeho noha.
„Podaj mi tvoj ruksak," povedala a čakala, kým si ho dá dole z pliec.
Potom ho otvorila a vytiahla z neho košeľu.
„To je moja obľúbená," upozornil ju Harry, ale ona na to nedbala.
Začala mu ju na pevno obkrúcať okolo zraneného miesta.
„Mne sa nepáči," povedala, keď to dokončila a z rukávov košele mu na vrchu spravila mašličku.
Nakoniec mu ešte nasadila topánku, do ktorej sa jeho noha len tak tak zmestila a pomohla Harrymu dostať sa na nohy.
„Snaž sa na to veľmi nestúpať," upozornila ho a podopierala.
„To mám skákať na jednej nohe?"
„Nie, viac sa o mňa opri, tak ju budeš menej namáhať," povedala a tak spolu pomaly kráčali cez les. Smer domov.