Ako sa nezblázniť [SK]

15. kapitola

Harrymu sa práve snívalo, že padá z veľkej výšky a vo chvíli, keď jeho telo narazilo na tvrdú zem, otvoril oči. Niekoľko sekúnd mu trvalo, kým si uvedomil, že nespadol naozaj, ale že leží bezpečne v posteli. Len čo sa však skúsil pohnúť a posadiť, vystrelila mu do hlavy prudká bolesť, takže si musel so stonaním zakryť telo rukou. Opäť potreboval chvíľu na to, aby sa zorientoval a uvedomil si, že je vo vlastnej internátnej izbe, na dlážke sa povaľujú prázdne fľaše od alkoholu, karty a kusy oblečenia a že tá noha trčiaca spomedzi prikrývok na druhej posteli patrí jeho spolubývajúcemu. Chvíľu šmátral medzi tričkami na zemi, aby našiel svoj mobil a keď mu zrak padol na hodiny v rohu displeja, skoro spadol, ako chvatne staval z postele. Zuby si umýval doslova desať sekúnd a počas tých desiatich sekúnd si aj stihol zapnúť nohavice, ktoré si v noci ani nevyzliekol, akurát si porozopínal gombíky, aby ho neomínali. Rýchlo z poličky zobral deodorant, pričom sa mu podarilo zhodiť odtiaľ voňavku, akýsi zošit a nabíjačku na notebook, ale nemal čas tie veci opäť pozbierať, keďže už teraz meškal na hodinu, z ktorej ho už predtým vyhodili. Pred odchodom ešte rýchlo prehrabol svoju tašku s liekmi, či tam nenájde čosi na tú bolesť hlavy a keď odtiaľ víťazoslávne vytiahol Aspirin, nasucho ho prehltol a už aj utekal z internátu preč.

Bol rozhodnutý bežať celú cestu do školy, no hoci to nebolo ďaleko, už po pár metroch spomaľoval a držal sa za bok. Okrem toho sa mu poriadne krútila hlava a len dúfal, že nehodí šabľu na profesora, keď konečne dorazí do triedy. To sa mu podarilo asi o päť minút neskôr a keď otváral dvere, ledva prepletal nohami a nevedel sa dočkať, kedy si konečne sadne.

"Prepáčte, zaspal..." Ani nemal šancu dokončiť svoje ospravedlnenie, zarazil sa pri pohľade, ktorý mu učiteľ venoval, keď sa obrátil k dverám.

"Pán Styles, však? Pokiaľ sa nemýlim, toto nie je prvý raz, čo ste na túto hodinu prišli neskoro, takže sa môžete rovno otočiť."

"Čo tým myslíte?" Harry nechápavo nadvihol obočie, lebo určite tým nemohol chcieť povedať, že práve prišiel o kredity.

"Že si túto hodinu môžete škrtnúť z rozvrhu, pán Styles," profesorov výraz bol nepreniknuteľný a tón neoblomný. "Vidíme sa budúci ročník. Pokiaľ dokončíte tento, čo pri vašom postupe nie je také isté."

"To nemyslíte vážne," v prvom momente sa mu nechcelo uveriť a mal pocit, že sa mu práve celý svet zrútil pod nohami, ale len čo sa zhlboka nadýchol, pocit úzkosti nahradil hnev - neuveriteľný hnev, ktorý mohlo vyriešiť len jediné. "Vlastne viete čo, môžete mi ho vyfajčiť," povedal s chladným úsmevom a zatresol za sebou dverami, pričom mu neušlo, ako celá trieda náhle vybuchla do neveriaceho šepotu.

Z vrecka vytiahol telefón a otvoril novú správu.

Nová správa od: Henry

Vstávaj, párty pokračuje

Nová správa od: Zayn Malik

Spím.

Nová správa od: Henry

Tak vstaň

Nová správa od: Zayn Malik

Koľko je hodín?

Nová správa od: Henry

8:40...určite bude nejaký bar otvorený

Nová správa od: Zayn Malik

8.40?? Kurva, o deviatej mám kreslenie

Nová správa od: Zayn Malik

Do žiadneho baru nejdem Henry zbláznil si sa

Nová správa od: Henry

Nech si kto si, nahlásim polícii, že si Zaynovi ukradol mobil

Nová správa od: Zayn Malik

Myslím to vážne

Nová správa od: Henry

Fajn, piť viem aj sám

Harry ešte chvíľu neveriacky hľadel na správy od Zayna a odmietal uveriť tomu, že ich naozaj písal jeho spolubývajúci. Nakoniec nad tým len pokrútil hlavou a strčil si mobil späť do vrecka. Ďalšiu prednášku mal mať o dve hodiny, no celkom ho prešla chuť ísť v ten deň do školy a tak sa rozhodol, že si pôjde kúpiť niečo na jedenie a vráti sa na internát. Po niekoľkých minútach blúdenia medzi regálmi v supermarkete si uvedomil, že jeho žalúdok toho zrejme aj tak veľa neznesie, no keď míňal regál s alkoholom, zastavil sa. Poprezeral si ich, nakoniec si vzal fľašu vodky a vybral sa k pokladni ju zaplatiť.

Len čo predavačka vzala fľašu do rúk, dvihla zrak ku kučeravému chlapcovi, ktorý sa nezmohol ani len na zdvorilostný úsmev.

"Zlatko, koľko máš rokov?" spýtala sa, akoby hovorila s malým deckom a Harryho sa čím ďalej, tým viac zmocňoval hnev.

"Osemnásť."

"Potom by ti nevadilo, keby si mi ukázal nejaký preukaz totožnosti, všakže?"

Harry s hlasným povzdychom z peňaženky vytiahol občiansky a podal ho tej otravnej ženskej, pričom mu neušlo, ako prekvapene sa zatvárila, keď zbadala jeho dátum narodenia. Následne prešla čiarový kód skenerom a vypýtala si od Harryho peniaze s úsmevom, akoby sa nič nestalo.

Keď dorazil na internát, izbu našiel prázdnu, vyzeralo to teda, že Zayn naozaj odišiel do školy. S upratovaním si však nedal námahu, na podlahe sa povaľovalo všetko to, čo tam Harry videl aj ráno. Nemal však energiu na to, aby sa toho neporiadku zbavil, preto len poprekračoval prázdne fľaše a posadil sa na svoju posteľ. Žalúdok sa mu síce stále nepríjemne dvíhal, no napriek tomu rýchlo otvoril fľašu a dal si z nej poriadny glg, opakujúc si, že klin sa predsa klinom vybíja. Hovoril si to aj vtedy, keď mu žeravá tekutina stiekla dolu hrdlom a on si musel zakryť ústa rukou, aby ju okamžite nevypľul späť.

Potom sa načiahol za denníkom, ktorý ležal na stole nedotknutý už niekoľko dní, aby doň mohol zapísať všetky udalosti, ktoré stáli za zmienku a popri tom si raz za čas dal ďalší hlt, a keď denník po pár minútach odložil obohatený o ďalšie štyri strany, fľaša už bola z tretiny prázdna a jeho žalúdok pri tomto uvedomení ešte labilnejší. Netrvalo dlho a Harry už aj trielil na vécko, s jednou rukou na ústach a druhou na bruchu, snažiac sa nevyvrátiť to ešte po ceste.

Keď sa s trochu lepším pocitom vrátil späť do izby, siahol opäť po alkohole, pretože kategoricky odmietal fakt, že by to nezvládol, pretože predsa nie je žiaden slaboch a ak nedokáže toto, tak potom čo? A tak si doprial ďalší dúšok a ako fľašu opäť zatváral, cítil, že mu po lícach tečú slzy a on nad tým nemá žiadnu kontrolu.