I'M NOT HUNGRY

Nenávisť

Z pohľadu Luka:
Žije.

Keď to doktor povedal, bol som nesmierne šťastný.

A môžem ísť za ňou? Prosím. Chcel som ju vidieť.

Spí. Nebolo by to teraz dobré.

Aspoň na chvíľu. Prosil som ho.

Dobre. Tak každý iba na 5 minút.

Najskôr išla dnu jej mama. Keď vyšla, povedala mi iba: Drž sa.
Nevedel som, čo tým myslela, až kým som nevošiel dnu.

Amy ležala na posteli a bola napojená na hadičky. Pleť mala bledú. Vyzerala ako mŕtva. Všade okolo nej pípali prístroje. Skoro som sa rozplakal.

Podišiel som k posteli, sadol si na stoličku a chytil Amy za ruku. Mala ju úplne ľadovú.

Amy, ty to zvládneš, si silná. Zvládla si veľa zlých veci. Prosím, drž sa.
To už som nevydržal a rozplakal sa.

Dovnútra vošiel doktor.
Mali by ste ísť.
Povedal mi. Postavil som sa zo stoličky, pobozkal Amy na čelo a odišiel.

Po týždni:

Každý deň chodím za Amy. Čakám, kedy sa preberie. Dúfam. Celý čas chodím ako mátoha. Poriadne nespím, nejem. Rodičia sa už o mňa boja, ale moja jediná starosť je tá, či sa Amy preberie.

Teraz sedím pri nej. Pozerám na ňu a čakám. Trávim tu celé dni. Držím ju za ruku a rozprávam jej všetko, čo má v tú chvíľu napadne.

Vtom pohla rukou. Nevedel som, či sa mi to zdalo alebo nie. Potom však pomaly začala otvárať oči.

Vybehol som na chodbu a začal kričať.
Prebrala sa! Ona sa prebrala!

Dnu vbehol doktor a zavrel mi dvere pred nosom. Sadol som si na stoličku pred dvere a v napätí čakal.

Po asi štvrť hodine odtiaľ doktor vyšiel a ja som mohol ísť za ňou.
Otvoril som dvere a pozrel na ňu. Jej pohľad ma zabolel. Pozerala na mňa s odporom, sklamaním a veľkou nenávisťou. Akoby som za to mohol ja.

Odíď. Povedala mi bez hocijakej emócie.

Amy, ale... Nestihol som dopovedať, lebo ma prerušila.

Vypadni! Jednoducho odíď a nevracaj sa! Skríkla na mňa a ja som so sklonenou hlavou odišiel.

Z pohľadu Amy:
Znovu som tu bola. Okolo mňa sa nachádzalo žiarivé svetlo. Cítila som sa tak ľahká a voľná. Vtom som zacítila tlak na hrudi. Akoby ma niekto zatlačil a ja som začala padať. Svetlo okolo mňa začalo miznúť a ja som padala do tmy.

Cítila som, ako mi niekto drží ruku. Pomaly som začala otvárať oči, ale bolo to ťažké. Ten niekto kto ma držal ma odrazu pustil a niekam odišiel. Znova som privrela oči. Počula som ako niekto vchádza do izby, tak som pomaly otvorila oči. Dnu vošiel muž v bielom plášti. Doktor.

Konečne si sa zobudila. Mali sme o teba strach. Usmial sa na mňa.

Čo tu robím? Spýtala som sa zmätene.

Doktor si povzdychol a začal hovoriť. Pokúsila si sa o samovraždu. Našťastie nás jeden chlapec zavolal. Zachránil ti život. Keď sme ťa priviezli do nemocnice, skoro si to neprežila. Týždeň si bola v kóme.
Teraz ti spravíme ešte nejaké testy, ale musíš odpočívať a hlavne jesť.

Zamračila som sa na neho.

Nepozeraj tak, musíš sa z toho dostať.

Ja som si povzdychla a on odišiel. O chvíľu sa znova otvorili dvere. Myslela som, že je to doktor, až pokým som neuvidela tu tvár. Tvár človeka, ktorý mi dokáže spôsobiť toľko radosti a zároveň bolesti. Ale teraz som ho tu nechcela vidieť. Nie potom, čo mi klamal. Bola som naňho naštvaná, ale zároveň aj veľmi sklamaná.

Odíď. Snažila som sa nerozplakať a zároveň nevybuchnúť od hnevu.

Amy, ale... Snažil sa mi niečo povedať, ale ja som ho prerušila. Teraz ma nezaujímali jeho výhovorky.

Vypadni! Jednoducho odíď a nevracaj sa! Skríkla som naňho a on so sklonenou hlavou odišiel. Akonáhle zavrel dvere, rozplakala som sa. Dúfala som, že sa nenechá tak ľahko odradiť a že zostane.
Bola som však veľmi unavená na takéto myšlienky, tak som zavrela oči a onedlho zaspala.

Ahojte, ďalšia časť.❤
Bola by som rada, keby ste mi do komentáru napísali čo si o tom myslíte a ako to skončí.😘