DIFFERENT

- 25 -

-Callum-

Napriek slnečnému počasiu za oknami izby a Samovej pokojne spiacej tvári vedľa mňa, moju myseľ sprevádzala ihneď po prebudení pochmúrna nálada.

Opatrne, aby som neprebudil tú anjelskú tváričku, som vstal z postele a zamieril do šatníka. Ak som plánoval návštevu otcovej kancelárie, musel som vyzerať aspoň trochu k svetu.

Nevynechal som ani rannú hygienu a po uistení sa, že sa Sam stále neprebudil, som opatrne zavrel dvere od izby. Vydal som sa schodmi dole a sledoval prázdne priestory okolo seba.

Po nedávnom incidente panovalo v celom dome takmer úplne ticho. Všetci zamestnanci sa stiahli do úzadia, rovnako ako aj Shayla, ktorú som od vtedy skoro nevidel. Mal som pocit, že sa mi celý týždeň vyhýbala, čo mi vlastne vyhovovalo, keďže som mal tak dostatok času na Sama.

Napriek tomu, že sa všetko zdalo byť na prvý pohľad v poriadku, moju myseľ ovládal nepokoj, čo by po včerajšej noci zo Samom malo byť práve naopak. No nedokázal som si pomôcť. Stále som nevedel, či to bolo voči Samovmu nepokojnému spánku účinné.

Okrem toho, stále tu bola nežiadúca skutočnosť toho, že dnes bol ten deň.

Deň, kedy náš dom, "poctí" svojou prítomnosťou to nechutné stvorenie, ktoré som nedokázal po tom všetkom nazvať človekom.

V duchu som sa však ukľudňoval predstavou ako po krátkom rozhovore s otcom, v ktorom odsúhlasí šoférovú výpoveď, zamierim naspäť do izby a presvedčím Sama aby ešte nevyliezal z postele.

Vzhľadom k tomu, aký chaos panoval momentálne v služobníctve, po tom čo niekoľko zamestnancov opustilo svoje pracovné miesto po mojom mierne agresívnejšom prístupe, nemyslím si, že by bol taký problém ak by jeden deň neriešil varenie on.

Z mojich plánov o následujúcich chvíľach ma vytrhol podráždený hlas osoby za mnou: „Callum!"

Spravil som otočku na päte a sledoval Shaylu predo mnou, kráčajúcu dole schodmi k miestu kde som stál. Tak veľmi som dúfal, že sa jej prístup nezmení ani počas tohto týždňa, no očividne som svoje nádeje prevýšil.

„Hn?" Vyšlo zo mňa celkom nepríjemne, vzhľadom k tomu, že jej prítomnosť ma iba zdržala. Nevedel som čo také by mohla mať na srdci, a tak som iba čakal a dúfal, že to bude rýchle.

„Nemyslíš, že sa potrebujeme porozprávať?" Spýtala sa celkom panovačným hlasom, akým som ju ešte nepočul hovoriť, čo zaujalo moju pozornosť.

Pozornejšie som prešiel pohľadom cez jej tvár a uvedomil si, že pohľad v jej očiach nebol nijako prívetivý ako zvyčajne.

„O čom?" Hlesol som stručne a vcelku nezaujato aby pochopila, že skutočne nemám náladu na debaty. Bohužiaľ, jediné čoho som tým docielil bolo, že v jej zúžených očiach to zaiskrilo zlosťou.

„O čom?" Zopakovala neveriacky, očividne iritovaná mojim prístupom, než zamyslene pokračovala ďalej, „Hmm...čo tak napríklad o tvojich kamarátoch?"

V mojom vnútri sa automaticky rozlial nepríjemný pocit, pri tušení, kam to bude mieriť.

V hlave sa mi na moment objavila jej prekvapená tvár, pozerajúc na mňa nechápavým pohľadom, pred tým ako som odniesol plačúceho Sama na rukách do svojej izby.

S pevným výrazom na tvári, som odpovedal: „Nemám tušenie o čom to rozprávaš, tak ma nezdržuj. Momentálne mám iné veci na práci."

Napriek pokojnej tvári, som nedokázal zachovať tón môjho hlasu neutrálny, čo zapríčinilo, že moje slová vyzneli viac než len nepríjemne.