Dievča s mladým srdcom ✔

<| 1. |>

Nechal ma tu ako svoju minulosť...

Briala si zakryla rukami tvár a ticho plakala v malej izbietke kde sedela zavretá už od minulej noci, kedy naposledy videla Kaia. Chcela ich vystopovať, chcela by byť opäť s Diňom čo sa na ňu iba usmieval, chcela byť s Kaiom...ktorý jej tak silno prirástol ku srdcu. Tak moc, ako kliešť ktorého vytrhli z kožke.

„Môžem dnu?" zaklopala na dvere Pawla, mladá žena bývajúca v tomto dome s tetou ktorá bola domácou tohoto domu. Briala mlčala, nechcela aby dnu vošla ale zároveň nechcela ani vydať hlások aby jej to zdelila.

„Idem dnu."

Pawla aj tak vošla, pozrela na dievča schúlené na posteli s jasne uplakanými očami. Nemala z počiatku odvahu prisadnúť si ku nej, Briala totiž na ňu pozerala celkom zabijackým pohľadom. I keď bol najmä zlomený a usmrkaný. Prisadla si ku nej na posteľ napokon nahodila úsmev. Chcela Brialu utíšiť objatím avšak ona na ňu v momente vytiahla nožík a reflexívne či skôr nacvičene ho dala do obrannej pozície, „Nepribližuj sa ku mne, inak ti vypichnem oči!" uplakaným hlasom i očami sa snažila nejako vykorčuľovať z toho všetkého čo sa v nej dialo.

Pawla vstala a cúvla. Vydesilo ju to, no aj napriek tomu sa nevyparila z izby, „Je strašné čo z teba spravili...tí bezcitní muži..." šepla skôr pre seba ale Briala to počula, a nemohla si nedovoliť reagovať na to: „Mali toľko empatie a citov než vy! Boli ochotný za mňa aj zomrieť! Brala som ich ako moju rodinu o ktorú som prišla začiatkom bombardovania!" oháňala sa nožíkom, akoby s ním šla zabiť muchu vo vzduchu. Kričala z celého hrdla, až jej ju tieto slová pálili dokonca viac ako slzy ktoré jej stekali dole lícami.

„Nechcela som to takto povedať..." povie prekvapene Pawla ustarosteným pohľadom na ešte stále špinavej Briale.

Briala ešte hodnú chvíľu mala namierený nožík proti žene. Ale dlho jej to nevydržalo, spustila ruky vedľa seba a nožík položila taktiež ku nohám.

Už nemá zmysel žiť. Všetko čo som mala som stratila. Možno preto že niekto chce aby som konečne skoncovala so svojím biednym životom.

Hľadela hlavou sklonenou k posteli, v hlave sa nenávidela za to že je taká neschopná.

Zavadzala som ti, spomaľovala ťa, brala ti zásoby jedla... rozumiem ti prečo si sa ma zbavil ale...prečo si sa nerozlúčil? To som až tak mizerná existencia že si nezaslúžim viac prevravieť s tebou slovo?