Dievča s mladým srdcom ✔

<| 10. |>

„Pozri aké pekné hračky som urobil!" príde ku nej Bohaboj s náručou plnou končatín a orgánov. Krvavé stopy, jeho ruky a pach čo aj tak tĺmila zima.

„Zober si! Zober si!" skloní sa a pozerá na Brialu šialene spokojný pohľadom.

„Nie."

Odpoveď je jednoduchá no až tam jednoduchá nebola reakcia daného mladíka.

„Ale urobil som ich ja! Vezmi si jednu! Noták!" nalieha. No Briala nemá v úmysle si zobrať ani jednu časť z človeka ktorého mal zakopať.

„Nie." zopakuje. Vtom sa nazúril. Pustil všetky časti do snehu a prihnal sa ku Briale. Tá po jednom chmatnutí čo spravil, uskočila. No pošmyklo sa jej ale rovnováhu udržala.

Keď nás naháňal jeden Nemec, ktorého sme pristihli pri znásilňovaní jednej staršej ženy, tak mi Alesego povedal jednu vec, ktorá sa mi teraz vybavila.

"Ak sa ešte stretneš s podobným prípadom bezhlavosti, utekaj, ani nepremýšľaj nad útokom, hlupaňa jedna..."

Bolo zvláštne, že sa dokázala držať na nohách po všetkých ranách a modrinách. Mala strach, vedela že Bohaboj nie je tak úplne v poriadku. Čo však mohla robiť, keď útok by bol zbytočný? Naozaj má utekať? Veď tento les nepozná tak ako on, keby sa aj chcela skryť, vedel by ju poľahky nájsť.

Pokúsim sa ho zastrašiť... bude to vôbec fungovať?

Vybrala jediný nožík čo mala v rukáve svetra. Namierila ho na Bohaboja.

„Nepokúšaj sa mi nejako ublížiť," hovorí chladne Briala, „a ani sa ku mne už nepribližuj, inak ťa tým dobodám."

Ten na chvíľu stál. Iba sa obrátil, prešiel pár krokov, vzal zo zeme odseknutú ruku. Obrátil sa a namieril ju na Brialu. No potom si ju obzrel a hodil ju za seba.

Čo tým chce dokázať? Vyzýva ma? Nie, nie. To je čudné. On sa nebojí? Vie vôbec čo znamená že by som mu ublížila?

Bola aj je to divná situácia. Ten jeho úsmev a neprítomný pohľad, tie krvavé ruky ktoré sa triasli od zimy.

Rozbehol sa znovu na ňu. Tak bezhlavo sa na ňu vrhol, doslova na ňu skočil. Briala zvrieskla potom ako dopadli na snehovú prikrývku, jednak na to že ju zabolelo celé telo a aj na to že mala stále v rukách nožík v obrannej pozícii, ktorý sa do neho musel jedine zabodnúť. Takmer jej to vyrazilo dych keď ucítila teplo tečúcu krv po rúčke nožíka. S vydesenými očami pozerala ako zdvihol hlavu. Pozrel na ňu a zaškeril sa. Snažila ho zo seba zhodiť, kopala, tĺkla mu po hlave voľnou rukou. Nadvihol sa, akurát tak aby sa z jeho brucha vytiahla čepeľ noža. Vytekala mu z rany hojnejšie krv, ako inak.

„Vidíš?! To to mi robíš ty! Ty mi ubližuješ!" vzal Brialinu ruku s nožom, potiahol ju tak že sa mohla postaviť a zarážal si ho potom do brucha. Briala nemala možnosť ruku vybrať ani si ju pritiahnuť ku sebe, chytil ju pevne. Bola vydesená, oči zavrela, nedokázala sa dívať.

„NIE! Ja to nerobím!" skríkla panicky

„Kto drží nôž ten to robí! Haha!"

„Prestaň! Ublížiš si viacej!"

Ja to nerobím! Nerobím to ja! Robí si to sám!

„Čo by na to povedala Zdislawa?!" zvrieskne hystericky, ruku jej pustí.

„Mama..." vyvalene na ňu pozerá, dole kolenami mu steká krv až farbí sneh.

Briala sa musela riadne nadýchnuť. Prehĺtnuť to čo sa dialo, hah, to tak jednoducho nejde. Než začala poriadne vnímať, zamyslela sa nad tým, či mu pomôcť. Tomu bláznovi ktorý sa smial na tom že z neho vyteká krv alebo ho tu nechať. Jej naštiepená psychika však jej ducha nepremohla, avšak nezachovala ako úplná mrcha.

„Pozbieraj to a zakop. Tak ako ti to prikázala mama." hovorila pevný hlasom, chcela ho mať silnejším ale nedalo sa. Nedalo sa len tak stať a nebáť sa tejto chvíle čo sa mohla poľahky zopakovať. Bohaboj sa bez slova zohol, pozbieral tie kúsky a kráčal kdesi ďalej. Briala ho sledovala s odstupom.

„Mama...mama...mama..." stále si mrmlal a kráčal akoby ho nič nebolelo.

Počkala tam, kým to nezakopal a nezapichol kríž, neodišla. Cítila sa teraz ako Kai. Aspoň si myslela, že by sa tak Kai cítil. Tým vodcom čo všetko rieši, hovorí každému čo robiť a sleduje aby ho vedel opraviť.

Viem že keď som sa učila založiť oheň, tak ma tak raz Kai sledoval. Mal založené ruky a prechádzal okolo mňa. Cítila som sa nervóznejšie ako obvykle. A tak som na neho vyštekla, „Musíš ma sledovať ako vlk korisť?"

„Musím. Si predsa moja..."

Povedal ešte niečo, ale ja som si zapamätala iba tie slová Si predsa moja...to ma tak hrialo. Dokonca aj teraz som sa učila z jeho slov, činov čo urobil za tých pätnásť mesiacov, jeho postojov a názorov. Veľa ma naučil, ale aj ostatný. Spoločné zasadnutia ráno občas večer. Vážne som sa tak úžasne cítila v jeho prítomnosti ktorá bola vážne krátka. Vždy bol...preč. Stránil si sa mi...prečo? Hnusila som sa ti? Ja neviem a to je ďalšia otázka na ktorú neviem odpoveď.

Prečo musíš skrývať v sebe toľko tajomstiev, Kai?