Dievča s mladým srdcom ✔

<| 40. |>

Briala bola posadená do auta značky Tatra 57 B, pozerala cez okno na Frederica ako prudko gestikuloval na Donetskiho. Potom sa obrátil k autu a nastúpil na miesto vodiča.

„Fajn, to by bolo." vložil do zapaľovania kľúče a naštartoval, „Budeme dlho cestovať, odporúčam sa poriadne vyspať. No nebudeme úplne mieriť do Warzsawy, zastavíme sa ešte u mňa doma. Potrebujem im dať príkazy, nie že zase prídem domov a budú tam slúžky vyležávať a prejdeš prstom po zábradlí a budeš mať tam storočnú vrstvu prachu."

Mlčala. Pozerala na to ako ubiehala cesta a dúfala, že nerobí tú najväčšiu chybu na svete...

„Ty nie si príliš urozpravané dievča, však? Si rovnaká ako môj brat. Ten hubu neotvoril dokým niečo nežral alebo nepil. Alebo v krajnom prípade keď som sa bil so sestrou. Nenávidím ho. Nechápem ako on mňa dokáže stále mať aspoň trochu rád. Minule mal takú dobú možnosť ma zabiť ale..." Briala jeho slová nepočúvala, ona miesto nich počula len šum rádia keď poriadne nenastavíte stanicu.

„Vieš čo chcem?"

Teraz sa ale sústredila, nevie prečo práve pri tom ako sa opýtal túto otázku, no Budiš.

„Chcem aby trpel tak ako som trpel ja!" zabočí a stane na brzdu, „Celé dectvo sa mu otec venoval, trénoval ho a mňa prehliadal. Jediné čo chcel bolo aby som sa stal policajtom. Inak sa stále díval na sestry a na jeho miláčika Kaia! Mal som ho zaškrtiť vtedy v tú noc...možno by bol pokoj, ktohovie."

Znovu sú v pohybe.

„Frederic? Môžem mať jednu otázku?"

„Nie. Teraz ma počúvaj, sťažujem sa."

Načo Briala pretočila očami a oprela si hlavu o mini opierku. Zase spustil niečo o rodine, ako ho niekto nepochválil, ako mu všetko zabraňovali... Trvalo snáď večnosť keď zastali aby doplnili palivo a znovu pokračovali v ceste k jeho rezidencii.

Neverila vlastným očiam. Keď vošli cez bránu ktorá bola už predom otvorená a šli štrkom vysypanou cestou až došli pred oblúk na ktorom boli poprepletané ruže. Briala vystúpila a so zatajeným dychom vzala kufrík s vecami čo jej zbalila Pawla. Zavrela za sebou dvere a stále pozerala na tento úkaz čo nikdy v živote nevidela. Len o tom čítala v knihách.

„Na čo tak pozeráš?" sykne do nej a obíde ju. Pozrie sa tým smerom kam pozerala ona, „Myslíš tieto staré drevené oblúky kde bývali ruže?" kývol nad tým rukou. Vtiahol pištoľ so svetlicou a vystrelil nad seba. Horela červeným plameňom až nakoniec praskla a rozplynula sa. Neskôr prešiel cez prvý oblúk.

Briala rýchlo pochopila, že teraz niekomu podal znamenie že prišiel. A ešte aj to že to nie je len jeden oblúk...ale hneď niekoľko za sebou vytvárajúcich tak nádhernú atmosféru. Kiež by tu boli nejaké popínavé ruže, alebo vinič. Vytváralo by to ešte krajšie prostredie. Takto sa to len knísalo vo vetre ktorý naozaj hnal z každej strany. Pritiahla si ku sebe ľahký kabátec ktorý ju v meste vedel poriadne držať v teple ale tentoraz sa naň už nemohla spoliehať kvôli tomu že tento vietor bol divoký ako aj celé toto okolie. Kráčali asi desať minút vkuse. Jemne sa svah ťahal dohora. Briala vládala, kondičku si udržiavala a Frederic očividne zvyknutý prechodiť dlhé vzdialenosti kráčal ako drak bez zadýchania.

Všimla si, že v polovici sa objavili bočné oblúky. Načo to asi mohlo slúžiť? Predsa nič okrem trávnatej plochy tu nie je. Možno že tu bývavali obrovské ovocné stromy a malé záhradky ktoré sú však teraz tuho poprepletané hustou trávou.

„Keď matka žila, boli to veľké záhrady plné kvetov takých farieb, ktoré som nikdy nevedel pomenovať. Vône sa tu miešali a služobníctvo malo čo robiť aby to vedelo udržať v takom stave, ako matka chcela," jeho hlas bol trochu iný. Briala ho takmer nespoznávala, „Bola to zvláštna osoba. Miesto nejakých drahých šperkov si žiadala sadenice rôznych kvetov a rastlín. Sama ich vlastnoručne sadila. Ako malí sme tu so súrodencami behávali len v krátkych nohaviciach a tielkách. Vždy sme si museli nejako ublížiť, to by snáď nebol deň keby sme neprišli s krvavým nosom alebo čkriabancami na čele alebo po rukách." zastane a vzdychne, „Nerád to priznávam, ale ten čas keď sme mohli vybehnúť von z domu a behať po záhradách bosými nohami, zbierať a jesť plody čo vyrástli či hrať sa na schovávačku boli pekné. Keby naša matka nebola tak chorľavá posledné mesiace čo bola tehotná s Lenou."