Je život bez svetla naozaj životom?
Je svieca bez ohňa na niečo dobrá?
Keď všetci odišli a viac sa nevrátia,
zmenený temnotou neviem sa spoznať.
Nádej vraj žije. Len kde ju hľadať,
keď viera v šťastie odpláva preč?
Bolesť ju vyhnala, smútok jej pomohol.
Stojím sám pred sebou. Stratil som reč.
Keď lásku zakaždým prebíja smola
a veci svetské len násobia vrásky,
pýtam sa seba a pýtam sa Boha,
prečo som na svete, keď sa len trápim?
Má moja cesta byť mi aj cieľom?
Cesta cez tŕnie a sklamané sny?
Zašiel som ďaleko, alebo neviem nič,
keď kŕmim láskou zúrivé psy?
Nechápem ľudí s maskami na tvárach
a zmysel bytia mi ostáva skrytý.
Nemám čas čakať, ani sa ponáhľať,
môj osud v kameni dávno je vrytý.
Možno keď príde čas na odchod večný,
pochopím všetko, čo dnes mi uniká.
Možno, že vôbec nie a že môj život je
tragické divadlo pre potlesk publika.
Ostanem v spomienkach, alebo zabudne
každý kto v živote niekým mi bol?
Ostane po mne len zbytočný prach
a či sa zachová par činov, slov?
Tak, či tak, po tme sa nedá viac kráčať.
Môžem len náhodne vybrať si smer.
Ak niečo nájdem, keď budem tápať,
dúfam, že šťastie, lásku a mier.
