Zatínam päsť! Keď
nemám viac priestor.
Zúfalý hnev! Je
sypký jak piesok.
Nech ide preč!
Z duše, kde zavadzia.
Musím ho dostať von,
poslať do zrkadla.
Praskliny na ňom
sú ako pavučina.
Spomienok, na ktoré
je lepšie nespomínať.
Bolesť a smútok.
Zbytočné pocity.
Nechám ich v zrkadle.
Načo si kaziť dni?
Ten krivý odraz
mi dáva najavo,
že nie som taký,
aký som býval.
Veselý, usmiaty,
vždy s dobrou náladou,
dávno sú preč časy,
kedy som sníval.
Vylievam čiernu farbu,
na ten lesklý povrch.
Nikomu nezverím viac
svoj osud do rúk.
Ukrývam zničené vnútro
do temnej prázdnoty.
Vnáram sa do svojich útrob
z pocitu márnosti.
Už nemám o čo stáť,
stratil som vieru.
Láska je zbytočná
je to len prelud.
Načo sa zase sklamať?
To radšej byť sám.
Načo zbytočne vnárať
nože do rán?
Na rukách mám krv
z pretrhnutých pút.
Nechcem už cítiť nič!
Konečne chcem mať kľud!
Kopem hrob citom
z minulých vzťahov.
Sú ako ostnatý drôt,
nech berie ich diabol!
Nádej a naivitu
rozpúštam v pohári.
Sám seba obetujem
na čiernom oltári.
Musím sa zabiť
a povstať z popola.
Musím sa zmeniť
aby som odolal.
