Kráľovná Zeme

10.

Zobudila som sa prikrytá v perinách a prezlečená do nejakej zvláštnej nočnej košele. Odokryla som sa, aby som si to mohla pozorne prehliadnuť. Bola celá biela čipkovaná, až na čierny opasok, v strede ktorého bol symbol, taký istý, aký nosí Tam. Teraz, keď som si to mohla poriadne poobzerať, mi to nepripadalo len ako čínsky znak. Bolo to niečo ako súbor rôznych vecí dokopy. Bol tam vlk s krídlami, v rukách držal meč a štít. Ukryté to bolo vo vnútri gule. Malo to červené pozadie, ale inak to bolo všetko len obtiahnuté čiernou a biele. Musel to byť kráľovský znak.

Posadila som sa a všimla som si jej dĺžku a strih. Dlhá bola tesne nad kolená, mala volánový koniec, nemala rukávy a výstrih nebol ani príliš veľký a ani malý. Prsia mi v ňom nevynikali príliš, z čoho som bola rada.

„Už si hore? Nespala si veľmi dlho." Tam sa ozval spoza dvier. Nevstúpil, len stál na prahu. Nechcel ma rušiť, ale byť tam musel.

„To znamená čo?" Postavila som sa a išla som rovno do skrine. Nechcela som sa prezliecť, ale chcela som si na seba dať aspoň nejaký kardigán.

Našla som dlhý modrý s bielym lemom. Nie príliš volánový a ani na ňom nebolo príliš veľa zbytočných prikrášlení.

„Že si si zvykla na tento časový presun. Alebo si proste nemohla spať. Tentoraz si ale aspoň nekričala." Videla som pomocou moci, ako sa nasilu usmial.

„Neviem, čo sa stalo, ale cítim sa veľmi dobre. Takto som sa už dávno nevyspala. Možno je to prostredím, časový posun mi bude vadiť asi ešte dosť dlho." Usmiala som sa a pristúpila som k dverám. Jeho úsmev sa konečne dostal na úroveň normálneho.

„Kto vie prečo?" Chytil ma za ruky a obzrel si ma. Nechcene som sa striasla. Okamžite sa odsunul. „Čo je?" Zasmiala som sa.

„Nič, proste... neviem." Nechcela som mu hovoriť, aký je neskutočne studený v porovnaní s mojou, teraz už veľmi teplou pokožkou. Znova ma chytil, a ja som sa snažila neprecítiť jeho zimu tak, ako predtým. Netuším, či sa mi to podarilo, no na jeho tvári sa nič neobjavilo.

„Už tu párkrát bola tá tvoja učiteľka, ale vždy som ju odrovnal. Za chvíľu by mala prísť znova. Chceš, aby som sa pozeral na to, ako sa učíš?" Uškrnula som sa naňho. Nebolo by to veľmi dobré riešenie. Dohliadať na mňa predsa môže aj z vedľajšej izby.

„Prepáč, ale nie. Som veľmi veľké drevo na to, aby som sa niečo naučila rýchlo. Minulá hodina bola čisto náhodná. Tentoraz podľa mňa vytiahne oveľa ťažší kaliber. Napríklad správne správanie alebo úklony alebo niečo také. Nenávidím, keď odo mňa chcú také veci. Chápem, som súčasťou tejto tradície, ale bola som k tomu prinútená." Zasmial sa. Hádam to nevzal ako veľmi nemiestny vtip.

„Podľa toho, čo o tebe viem, nie si veľmi nešikovná. Lietať si sa naučila dosť rýchlo, takže nie si až také veľké drevo, ako si myslíš. Podľa mňa, keď sa ti bude chcieť, tak to správanie ti pôjde ľavou zadnou. Tie úklony už neviem." Znova sa zasmial. Nádherný smiech... taký zvučný, aký nemá určite žiadny normálny človek.

„Ďakujem..." Usmiala som sa. Chcela som mu ešte niečo povedať, ale začula som kroky smerujúce k mojim dverám. Tam ma kvôli tomu okamžite pustil a išiel do spálne. Jeho výraz bol vážne komický, takže to asi nezobral až príliš vážne. Našťastie.

Rýchlo som myslela na nejaké ľahké šaty – presnejšie na jednoducho šité fialové dlhé šaty. Mali flitrovaný top, z ktorého vyhádzali len tenké ramienka, a tak som mala aj výstrih. Podľa mňa bol ale ešte prijateľný. Šaty mi končili na členkoch, takže som sa o ne nepotkýnala. Matne som zachytila Jáziu, a hneď som mala na sebe šaty.