Kráľovná Zeme

Tamin 3.

Už mala narodeniny, no aj tak ju ešte nepustili. Veď už má pätnásť rokov, preboha. Sľúbili, že keď sa to celé ujasní, tak ju pustia. Nechápem prečo ju tak dlho držia. Alebo žeby predsa len zomrela...? Nie!

Kapitán si ma od toho môjho chabého pokusu stať sa jeho podradeným ani len nezavolal. Keď som prišiel za nimi dolu, všetci chlapi sa hrali, že o ničom nevedia. Kapitán sa na mňa ani len nepozrel a vojaci sa na mne len uškŕňali. Kráľ im určite niečo povedal. Niečo, prečo ma teraz ignorujú.

Jej rodičia si ma vlastne už ani nevšímajú. Keď okolo nich prejdem, neobzrú sa na mňa. Ani len okom nepohnú mojím smerom. Netuším, čo sa im stalo. Radšej ma mali vykázať z kráľovstva alebo na mňa nakričať, že je to všetko len moja vina. To ticho nie je dobré...

____________________________________________________________________

Po asi troch normálnych mesiacoch, čo bola niekde preč, som sa konečne vybral von. Vyletel som len tak nad kráľovstvo, chvíľu som len plachtil s vetrom a potom som zišiel na kopec. Na kopec, kde sa udialo veľa vecí. Dobrých aj zlých.

Sadol som si na kraj a pozoroval som krajinu tak, akoby tam bola so mnou. Snažil som sa všímať si úplne všetko, ale aj tak som toho určite veľa zmeškal. Videl som sobov, ktorí utekali lesom, vtáky, ktoré lietali všade naokolo a aj ryby dole v rieke. Ona by mi ešte istotne vedela povedať viac. Odkedy je preč, neviem nič o tom, čo sa deje vonku vo svete. Nedokážem ale odtiaľto odísť, keďže nechcem byť preč, keď by sa vrátila...

Neviem, či sa vráti, a to ma na tom najviac štve. Podľa mňa nie je mŕtva, ako to oni hovoria. To by určite nespravili. Tak ďaleko by až nezašli. Nepoznám ich síce dosť dobre na to, aby som to mohol s istotou povedať, ale myslím, že by svojmu dieťaťu neublížili. Aj keby bola neviem aká mocná alebo chorá, aj tak je to ich dcéra.