Kráľovná Zeme

28.

Ráno som sa zobudila úplne sama, bez nejakej inej pomoci, takže som ihneď mohla fungovať. Prešla som do spálne, kde som si vybrala šaty a znova som prešla do obývačky.

Šaty som si vybrala dlhé, vrch bol biela čipka, a spodok bledo-ružová vzdušná sukňa. Mali menší výstrih a stredne dlhé, čisto čipkované rukávy s priehľadnou látkou. Na páse ešte bola žltá mašľa na ľavom boku. Vlasy som si nechala rozpustené.

Najskôr som len pomaly chodila popri oknách a pozorovala kráľovstvo okolo, a potom som si sadla za klavír. Začala som len náhodne stláčať klávesy, ale neskôr som si zaspievala pár piesní. Všetky boli pomalé a dynamické. Hrala som to až príliš precítene, takže som si nevšímala nič naokolo. Keď som zrazu prestala, uvidela som Jáziu sediacu na gauči, ktorá sa pozerala priamo na mňa. Bola prekvapená, nadšená a ohúrená zároveň. Jej tvár doslova žiarila šťastím.

„Nikdy som nepočula, že vieš hrať na klavíri, nieto ešte aj spievať." Konečne nechala všetky tie etické veci za sebou a proste to povedala na rovinu. Bez vykania a bez poklony.

„Nemusíš byť taká skromná, nie som veľmi dobrá speváčka." Určite som sa v tej chvíli začala červenať. Prešla som k nej, no sadla som si na gauč oproti nej.

„Nie som skromná. Všetci to hovoria. Teda aspoň sluhovia a stráže, ktorí chodia okolo tvojich dvier, keď hráš a spievaš. Robíš to čoraz častejšie, takže to čím ďalej, tým viac ľudí zisťuje. Ako som ale počula, tvoji kráľovskí rodičia to nemajú veľmi radi." Tvár jej oťažela a čakala, ako na to zareagujem. Ja som ale ostala vyrovnaná a uvoľnená.

„Viem o tom, ale, aby som pravdu povedala, ani ma to celkom nezaujíma. Dali mi tento klavír, tak na ňom hrám. Spievanie do toho proste pre mňa patrí. Akokoľvek sa s tým budú musieť vyrovnávať, ja budem spievať." Usmiala som sa na ňu a ona sa okamžite uvoľnila.

„Vravela si, že nie si až taká nástojčivá, ale podľa toho, čo si práve povedala, tak trochu si." Usmiala sa aj ona. Určite vedela, že to zoberiem tak, ako som to zobrala. Takýto rozhovor som dlho potrebovala. Takýto... neetický. 

„Nie som úplne mäkká, to asi nie je nikto, ale... Proste nechcem byť zlou panovníčkou a zase nechcem byť ani príliš mierumilovná. Chcela by som, a budem sa snažiť byť niečo medzi tým." Jej úsmev bol čím ďalej, tým krajší a úprimnejší. „Nechcem od tohto odísť, ale nechcela si mi náhodou niečo povedať? Len tak sa pýtam, ak to je inak..."

„Nie, nie... Máš pravdu, chcela. Kým si mala oslavu, tvoji rodičia nám nakázali, aby sme ťa nepozorovali, ale ja som si proste nemohla pomôcť. Chcela som vedieť, ktorý ťa zaujal najviac. Nemohla som sa na teba pozerať stále, ale len chvíľu. Našťastie tú správnu chvíľu. Najdlhšie si totiž tancovala s tým posledným." Znova som sa začala červenať. Vedela to dokonca aj ona.

„Aj keď som s ním možno tancovala najdlhšie, neznamená to predsa, že s ním chcem byť, či hej?" Moja farba už určite nebola prirodzená na celej tvári. Dokonca sa mi zdalo, že som sa začala potiť, čo tiež nebolo priam najlepšie znamenie.

„Nie, ale zdalo sa mi, že si sa mu pozerala až príliš zasnene do očí, aby si preňho nič necítila." Ak to bolo až také očividné... 

Nie. Nič sa nestane. Nič. Predsa ho nepoznám až tak dobre, aby som sa doňho zamilovala. A ešte za tak krátky čas. Veď sme sa predsa rozprávali len pár minút. 

„Aj keby som niečo cítila, rodičia to zatrhli. Povedali mi, aby som si z nich nejakého vybrala, no keď som im povedala jeho meno, zatrhli mi ho. Neviem, čo pre nich to meno znamená, ale ani ma to veľmi nezaujíma." Môj úsmev pohasol, takisto ako aj ten jej. O chvíľu sa ale na jej tvári objavilo pochopenie.