Kráľovná Zeme

23.

Vyzeral naozaj hrozne. Ak bolo preňho ťažké pozerať sa na moje rany, tak toto sa potom ani nedá opísať. Krv z neho tiekla, akoby bol rozpáraný, a tie rany... Bolo ich nespočetne veľa, a mal ich úplne po celom tele.

Prišla som príliš neskoro.

Premiestnila som nás rovno na čistinku, aby som nás nemusela zbytočne spraviť neviditeľnými. Položila som ho na trávu a okamžite som ju obmotala okolo neho. Medzitým som mu ešte vodou a vzduchom prečistila hlbšie rany, ktorých vôbec nebolo málo. Na röntgene, ktorý som spravila pomocou vzduchu, vody a zeme, to nevyzeralo až tak hrozne, takže sa to dalo spraviť. 

Sústredila som sa teda len a len naňho a na všetky jeho rany.

Trvalo dobré dve hodiny, kým som ho dala aspoň ako-tak do poriadku. Nestihol sa ani zobudiť, a už ležal na posteli. Keď si pomaly (a určite bolestivo, ale nedal to na sebe poznať) pretrel oči a pozrel sa na mňa, na tvári sa mu objavilo znepokojenie. Chytila som ho ale ešte v tej chvíli za ruku a usmiala som sa najviac, ako som len mohla.

„Ahoj." To bolo slovo, ktoré sa mi nejako dostalo z úst von veľmi zvláštnym tónom, kvôli ktorému sa na mňa uškrnul.

„Ahoj." Chytila som ho aj za druhú ruku a on mi obe silno stisol. Dosť silno na to, že vyzeral, akoby práve prehral zápas v boxe.

„Vyzeráš oveľa lepšie, ako si vyzeral. Myslela som si, že..." Na to slovo som nemohla ani pomyslieť. Nikdy na to slovo nemôžem pomyslieť v spojitosti s ním.

„Som v poriadku, vážne." Pokúsil sa sadnúť si, ale nevyšlo mu to, tak som ho rýchlo chytila okolo pásu a pomohla som mu. Potom som sa posadila hneď vedľa neho, a jemne som ho začala hladkať po chrbte, ako to zvykne robiť on mne.

„Videla som, ako sa to začalo, aj ako to prebiehalo, takže sa nemusíš ničoho báť. Viem, prečo si spravil to, čo si spravil. Ďakujem." Objal ma okolo pása a naznačil mi, že si naňho môžem dať hlavu. Asi sa mu to všetko vzrástlo a modriny ho už neboleli tak, ako predtým. Aspoň som v to dúfala. 

„Aj ja tebe ďakujem, že si ma ošetrila. Nemusela si to pred nimi spraviť. Aj tak by prestal..."

„Nie, to určite nie. Musela som to spraviť. Keďže vedia, že som to len hrala, nemusela som to ďalej hrať. Neviem, či by inak prestal. Nevyzeral tak. Vyzeral, že si to užíva. Nemohla som sa naňho pozerať." Pošúchal mi rameno rukou, ktorou ma objímal a položil si hlavu na tú moju.

„Nechápem, prečo ti to neuverili tak, ako ja. Veď si bola až priveľmi presvedčivá." 

On mi to zožral teda aj s navijakom? Nemožné.

„To si si vážne myslel, že pre mňa neznamenáš nič? Že všetko to, čo som predtým povedala, bola lož? To mi veríš až tak málo?" Za jedno som bola rada, že tomu podľahol, ale za druhé som tomu nemohla uveriť. To, čo sme spolu prežili, podľa neho pre mňa nič neznamená?

„Práveže som tomu chvíľu nemohol uveriť, ale ty si to hrala až príliš dobre." Snažil sa to, čo povedal, ešte nejako zachrániť, no ja som toho v tej chvíli mala až po krk.

„Ale ty si tomu až tak veril, že si ma nechal napospas môjmu otcovi. Nechal si ma tam, aj keď som sa na teba prosebne pozrela. Možno to ho prinútilo neuveriť tomu celému. Ty si si to ale zrejme nevšimol." Prudko som ho od seba odstrčila, až skoro spadol na zem. 

Vstala som, ale aj tak som sa pozerala naňho, lebo som sa bála, že sa mu kvôli môjmu buchnutiu niečo stalo. On bol ale tiež hneď na nohách.