Z pohľadu Rose:
Tak ako každé iné ráno počas týždňa, aj toto začalo zvonením budíka. Otravný zvuk, ktorý každodenne budí každého študenta sa ma rozhodol zobudiť práve v tej najlepšej časti môjho sna. A ja som to nechcela akceptovať. Povzdychla som si a odkryla deku, ktorá ma tak príjemne zohrievala. Ponaťahovala som sa a skontrolovala mobil. Mala som jednu správu od Connie, Sue a Justina. Ta to, že je upršané ráno chce zrazu každý niečo prebrať. Ale u Justina som sa musela pozastaviť. V správe písalo, že sa musíme vážne porozprávať a ja mám také tušenie, že to nie je nič dobré. Možno to súvisí s tým včerajším trapasom v uličke. Neviem. No každopádne to už chcem vedieť.
Raňajky som bohužiaľ musela vynechať aby som sa do školy mohla dostať čo najskôr. Nechcela som meškať ako som to v poslednej dobe robila celkom často. Na rameno som zavesila tašku a rýchlym krokom som sa vydala k autu. Dnes ma vezie otec. Je cestou do práce a ako som spomínala, prší. A poriadne.
"Stále sa na mňa hneváš?" ozval sa do nepríjemného ticha. Spočiatku som mu žiadnu pozornosť nevenovala, v dome so ho často nestretávala pretože buď som bola zašitá v izbe alebo jeden z nás nebol doma. Ale teraz som vedela, že prišiel čas sa porozprávať. "Nechápem tomu." hrala som sa na hlúpu.
"No tak, Rose, prestaň. Vieš veľmi dobre o čom hovorím. Je to tá vec s Justinom keď som mu povedal aby sa ti venoval. Musíš vedieť, že som to myslel len dobre. Ublížil ti na zdraví!" odsekol nervóznym hlasom.
"Oci, došlo mi, že si to najskôr myslel dobre. Ale som už v pohode, ak si si nevšimol. Vlastne som tomu ani nevenovala veľkú pozornosť. Takže....áno, odpustila som ti. Mohol by si už ísť?" so zúfalým vzdychom som si oprela hlavu o okno. Podľa jeho výrazu som mohla posúdiť, že sa mu uľavilo. Čo bola aj pravda. "Som rád, že sme to vyriešili, Rose."
"Aj ja." usmiala som sa na neho keď sa naše pohľady stretli. Naštartoval auto a mohli sme ísť smerom k škole. V hlave mi stále behala myšlienka na tú rannú esemesku. Čo tým Justin myslel? Musíme sa porozprávať. Je to vážne. Čo môže byť také vážne? Veď sme si včera večer všetko ujasnili. A čo chce Connie? A Sue?! So Sue som sa predsa nebavila už niekoľko dní. Prečo sa tak zrazu zaujíma o moju pozornosť voči nej? A čo sa týka Connie.....možno sa chce znova vyplakať. Netuším.
Keď otec zaparkoval pred školou, rozlúčila som sa s ním a po chodníku šla smerom ku vchodu. Tam ma čakala Connie so smutným výrazom.
"Čítala som tvoju sms. Čo sa stalo?" opýtala som sa jej s obavami. "Ale nič. Len som ti napísala. To predsa kamarátky robia nie? Píšu si esemesky len tak bezdôvodne." zasmiala sa ale v očiach bol stále smútok. Chcela len zakryť to, ako sa v skutočnosti cíti. Nevedela som, čo myslela tým, že si kamarátky stále píšu. Teda....jasné mala pravdu. Ale aj tak. Nikdy také témy nezačínala. Cestou k učebni som sa jej zdôverila so správou od Justina a Sue.
"Justinova sms vyzerala dosť vážne. Akoby sa niečo zlé stalo. Mám obavy o to, čo mi dnes povie." zamračila som sa a vstúpila do triedy. Prvý pohľad padol na Sue ako vytrvalo čakala. Možno mňa, možno Connie a.........nie čakala Jacksona. Ako inak. Prišiel k nej, odsunul stoličku, na ktorú si neskôr sadol a dal jej dlhú pusu. Aké divné na verejnosti. Prečo mi to zrazu príde divné? Niekedy mi to bolo fuk. Áno, presne tak. Niekedy!
"Fúú Rose fakt neviem, čo ti mám na to povedať. Môžeš naozaj čakať čokoľvek. len nech sa ti nestane to, čo mne s Danielom. Nech ti nedá kopačky po pár dňoch vzájomného vzťahu." odsekla s nervami. Tá vec ju pekne štvala. A dostala na kolená keďže preplakala celú noc a aj ráno. "A so Sue si nelám hlavu. Určite to je len nejaká sprostosť." dodala nakoniec. Sadli sme si na svoje miesta a akurát vtedy vošiel Justin. Matika.
Kývla som na neho rukou a hneď si ma všimol. Prišiel ku mne a díval sa na mňa...nervózne. Akoby sa bál. "Tak počuj. Čítala som tvoju správu. Vyklop to. Že sa so mnou rozchádzaš!" znela som naozaj zúfalo. Ale to, čo povedala Connie ma donútilo myslieť si, že by mohol spraviť to isté čo aj Daniel. A desilo ma to. "Rose, poviem ti to po hodine. A nebo sa, nerozchádzam sa s tebou..." niečo ešte povedala ale nerozumela som mu. Do učebne vošiel učiteľ a hodina nudy sa mohla začať.
Cŕŕŕŕ!!! Konečne! Nemohla som sa toho krásneho zvuku dočkať! Hodina ma zabíjala. Myšlienky ma prenasledovali a tie najhoršie možné scenáre na napádali. Som tak zvedavá! A zároveň tak vystrašená, čo mi Justin povie.
Stopla som si pri jeho skrinke ako si odkladal učebnice a pri ňom stál Marcus. Vrelo sa o neičom bavili ale mne bolo úplne ukradnuté, že ich vyruším.
"Justin...." nenechal ma ani dohovoriť a vytiahol na mňa tú najhoršiu novinku akú som kedy počula.
"Rose, sťahujeme sa. Pravdepodobne sa už nikdy do New Yorku nevrátime."
"Počkať, čo?!!" nie, nie, nie! To nemôže byť pravda. Prosím, to mi predsa nemôže urobiť! Toto je zlý sen! Justin....on, on nemôže odísť. Veď tu má priateľov, svoj koníček a...mňa! Nenechal by ma tu!
"Je to tak. Otec dostal dobrú ponuku a mama tiež. A ja.....v LA toho môžem dosiahnuť viac než tu. Prosím nehnevaj sa na mňa. Ani ja by som nešiel ale..Marcus ide tiež a toto proste nemôžem odmietnuť. Musím robiť to, čo ma baví, odpusť mi to."
"Ale....ty si povedal, že tu budeš. So mnou. Nemôžeš sa na mňa len tak vykašľať! To nemôžeš!!" kričala som na neho a bolo mi jedno, že sa každý za nami otáča. Bolo mi to jedno. Ak by to mohlo pomôcť, že ho presvedčím aby nikam nešiel.....
"Áno povedal som to! Viem, že som to povedal Rose. A chcel som sa toho držať. Veľmi. Ale....situácia sa zmenila o stoosemdesiat stupňov a ja si proste musím vybrať. Buď ty a New York alebo lepší domov a lepšia kariéra. Chceš mi brániť v tom, aby som robil to, čo ma baví? Chceš?"
Vedela som, že nie je možnosť presvedčiť ho. Chcela som mu povedať, že mu v tom brániť chcem. Ale nechcela som byť taká zlá. Len....len chcem aby bol spokojný. A ak to znamená, že bude spokojný bezo mňa, nech ide.
"Nie, nechcem ti brániť, Justin. Zbohom." posledný krát som sa na neho pozrela a cítila som, že sa o chvíľu rozprlačem. Nechcela som však plakať pred ním a Marcusom, ktorý celú túto napätú situáciu sledoval. A tak som sa čo najrýchlejšie rozbehla preč. Utiekla som ako zbabelec na dievčenské wc kde som sa úplne zložila. Plakala som a plakala, dokiaľ ma nenašla Connie.
"Preboha Rose čo sa stalo? On ťa nechal?" opýtala sa podozrievavo.
"On sa sťahuje, Connie. Ide do LA a mňa tu len tak nechá! Vraj mu tam bude lepšie ako tu!" hovorila som s plačom a vedela som, že mi je sotva rozumieť jedno slovo. Ale Connie ma poznala a tak všetko rýchlo pochopila. A keďže ma poznala, vedela, že sa ma na nič nemá pýtať a má ma len upokojiť.
"No ták, to bude dobré. Vyrieši sa to, neboj sa."
Pochybujem, že sa toto ešte niekedy vyrieši.
Takže, viem, že nie je víkend ale keďže som mala dosť času tak časť je tu! Dúfam, že s ňou budete spokojný. Čo hovoríte na tento menší obrat v deji? Páči sa vám? Alebo by ste chceli aby Justin nikam nešiel? A čo Rose? Dostane sa z toho alebo upadne do hlbokých depresií? Možno to bude mať ľahšie keďže s Justinom dlho nebola :) Ďalšiu časť čakajte už cez víkend. Bude rada ak si niekto napíše o venovanie, budem rada za každé vote a koment. :) A ospravedlňujem sa za chyby :/ :)
Na boku máte Rose a Justina :)
