C U R S E /Stray Kids/

1,5

 Zatiaľ, čo do seba dávala ďalšie sústo, vysoký muž s potetovanou pokožkou vstal zo stoličky a vzal z gauča hrubý šanón, ktorý s buchotom dopadol na stôl. Prekvapene ňou trhlo už niekoľkýkrát za tento deň. Ani na ňu nepozrel a sadol si hneď vedľa jej útleho tela. 

Do nosa jej udrela jeho korenistá vôňa. Ešte nikdy sa jej nestalo, že by jej nejaký muž skutočne voňal tak príjemne ako zrovna on. V duchu sa zahriakla za to, na čo myslí a do úst si vložila posledné sústo. Príbor položila na tanier a vyčkávala, čo povie. Nevedela čo robiť... Vstať a umyť to? Vstať a položiť to na drez? Nechať to na stole? Očakáva od nej, že to odnesie? Alebo sa nahnevá ak to tam nechá?

,,Môžem... môžem to umyť?" spýtala sa potichu a prstami pevne zvierala okraj drevenej stoličky. 

,,Potom to umyješ, teraz potrebujem, aby si bola sústredená a odpovedala mi pravdivo na každú otázku, ktorú ti položím. Ak zistím, že si zaklamala, pôjdem na to iným spôsobom a ver mi, vytrhávanie nechtov je nič." Pozrel na ňu, prehrabol si vlasy a otvoril šanón plný euroobalov a papierov. 

Očami skočila do papierov, v ktorých zazrela svoje fotky z plesu a hotelovej izby. Počkať, čo? Hotelovej izby?! Mala pocit, akoby i krv v jej žilách prestála v tej chvíli prúdiť. Ako sa dostali do našej hotelovej izby? Predsa kartu mala len ona a... Oh, nie. Alessia... Povzdychla si a skryla si tvár do hebkých dlaní, pričom si prstami zašla do vlasov, za ktoré zaťahala. Tento svoj čin si absolútne neuvedomovala. Začal sa s ňou krútiť celý svet, čo prinútilo jej lakte k zapretiu o dosku stola. Toto snáď nemôže byť pravda... 

Hyunjin na ňu pozrel a už-už mu otázka či jej je dobre, vábila jazyk ako slizký had vábil Evu v záhrade v Edene, no stihol si doň zahryznúť. Tým, že bude až tak jemný nič nevyrieši. Problém je, že on k ženám nedokáže byť hnusný. Nie po tom, čo sa stalo jeho matke. Nie po tom, čo práve muži spôsobili jeho matke. 

,,Faith, pozeraj mi do očí a odpovedaj. Máme dohodu, dodrž svoju polku a ja dodržím tú svoju." Jej mozog však nedokázal logicky uvažovať. Chaoticky sa v ňom skrúcali myšlienky, nútili jej telo plávať v neviditeľných vlnách vzduchu, tlačili jej na plecia balvany záťaže, liánami thunbergie zväzovali celé telo, postupovali jej ku krku, ktorý začali jedovato zvierať. Do uší jej udierali hlasito rozhovory z akcie, v tme zavretých očí sa začali objavovať rôzni ľudia, doprvané prostriedky. Bolo jej tak neskutočne zle. Slané kvapôčky sĺz jej stekali po tvári. Nevládala. Nevládala. 

Hyunjin sledoval jej telo, ktoré začalo napínať svaly a triasť sa. Čo ho však zaskočilo bol hrudník, ktorý sa prakticky nedvíhal. ,,Faith, pozri na mňa." 

Do uší jej však jeho hlas nedošiel. Miesto toho počula zvoniť zvony kostola tej noci, kedy ju dostali. Počula hlasité kroky na schodoch. Počula klasickú hudbu, ktorá bola podfarbená istým tónom, ktorý nedokázala identifikovať. Akoby niekto v jej hlave spustil všetko na maximum vrátane jej a jej zmyslových orgánov. Pokožka jej tŕpla. Nedokázala sa nadýchnuť.

,,Hej!" V momente, čo po nej skríkol z úst jej vyšiel hlasitý vreskot. Chcela, aby to všetko prestalo. Chcela, aby sa jej hlava a telo upokojilo. Chcela sa zobudiť a objaviť v Londýne vo svojej posteli plnej zahlavkov a plyšákov. Chcela sa zobudiť a vojsť do kuchyne, kde by ju čakala Alessia s úsmevom na tvári a rečami o vášnivých nociach. Chcela zmiznúť, vypariť sa a to tajomstvo si vziať so sebou. 

Hyunjin natiahol dlaň do vzduchu s úmyslom ju udrieť a tým brebrať zo záchvatu. Trhalo mu uši z vreskotu, ktorý z nej vychádzal. V poslednej chvíli sa však zastavil a dievča objal. Poskytol to, čo od ľudí roky v minulosti žiadal počas záchvatov. V tej chvíli mal pocit, že objíma nielen drobnú bytosť, ale i malého chlapca schúleného v tieni ulice na chladnom chodníku. 

Cítil ako sa jej rýchly tep začal dávať do normálu, dych nabral postupne pravidelnosť a svaly sa uvoľnili. Už nekričala, len sedela s tvárou skrytou v dlaniach v jeho objatí. Pochopil, že ak bude chcieť z tejto, očividne, úzkostlivej osoby informácie, bude musieť byť v pokoji a nebáť sa. Naozaj mu veriť. Lenže takto predsa nemôže postupovať. Nemôže upokojovať niekoho, koho uniesol. Nemôže byť k obeti milý a laskavý. Veď taký ani nevie byť. Nevie sa poriadne ani usmievať a zabávať. Nevie byť jemný. 

,,Ďakujem," pošepkala. Odtiahol sa od nej a vybral stranu 5. 

,,Úzkostné stavy sú teda skutočné. Ako dlho nimi trpíš?" Ignoroval jej poďakovanie. Nechcel, aby mu ďakovala. Faith bola vnútorne stále zaskočená jeho reakciou, a tak sa rozhodla spolupracovať. Keď jej v takomto stave poskytol pomoc miesto trestu a hnevu, ak bude spolupracovať, naozaj jej nič nebude hroziť. 

,,Nedá sa to presne definovať. Začali sa objavovať, keď som bola malá. Ani presne neviem prečo. Objavujú sa, keď sa moje myšlienky dajú priveľmi do pochodu a som vystavená veľkému stresu," prehovorila a zložila si ruky na stehná.

,,Týmto dvom veciam je vystavený takmer každý. Takmer každý im čelí dennodenne. To, že nevieš prečo nám škodí." Nakrčil nos a spomenul si na svoje staré ja spred trinástich rokov. Pozrel na ňu. Poslušne sedela a čakala na otázku. Ako pes. Možno to nebude až tak ťažké.

,,Ako dlho to máš vytetované?" Tipoval, že dlho, pretože atrament v tele vybledol a natiahol sa spolu s kožou.

,,Odjakživa. Už ako malá som to mala." Takže s tým prakticky naozaj vyrastala. 

,,Vieš, prečo máš na chrbáte to, čo máš?"

,,Neviem. Nezistila som, prečo to mám na chrbáte zrovna ja."

,,Zistila si, čo to je? Máš poňatia, k čomu to vedie?" spýtal sa, pohodlnejšie a usadil na stoličke a jednu nohu si vyložil na druhú. Sledovala ho svojimi veľkými očami a preplietala medzi sebou nervozitou prsty. 

,,Nedávno som prišla na to, že to k niečomu vedie. Neviem k čomu, pravdepodobne to má spoločné niečo s ropou. Tak mi to aspoň preložilo. Skladá sa to z mnohých jazykov..." 

,,Akých jazykov?" spýtal sa a prichystal si nový papier na poznámky. ,,Neviem presne akých. Boli to ťažké jazyky. Mala som ich len napísané na papieri."

,,Mala si ešte nejaké poznámky?" Vstal a nalial sebe i jej do pohára chladnú vodu. Má mu klamať? Nemá? Zistí, že klame ak zaklame?

,,Niečo, nie veľa..." Bola tak strašne unavená. Chcela sa konečne normálne vyspať v posteli. Miesto toho jej však vysoký muž pokládal ďalšie množstvo otázok, ktoré ju vyčerpali ešte viac než dovtedy bola. Bála sa odpovedať, že tým nejako ublíži Alesii a jej rodine, kolegyniam, niekomu... A i keď videl, že nevládze, neprestával sa jej pýtať. Čím viac informácií z nej v ten deň dostane, tým lepšie.