C U R S E /Stray Kids/

4,6

Buchholz in der Nordheide.

Brinkum. 

Holdorf.

Isterberg. 

Očami skákala z navigácie na cestu diaľnice A1 pred nimi a svoj nový občiansky preukaz. Žiadna Faith Fox už neexistovala. Tentokrát jej na falošnom občianskom preukaze kričalo meno Sarah Oakley. Bruškom palca so zádermi prešla po svojej fotografií. Keď ho prvýkrát držala v ruke, zdesene sledovala svoju fotografiu. Odkiaľ ju získali? Potom sa však len potriasla hlavou. Jasné, že ju zohnali. Našli ju medzi siedmimi miliardami ľudí, prečo by nemali ako zohnať jej fotografiu zo strednej školy? 

Nový dátum narodenia. Už to nebol dvadsiaty štvrtý január. Miesto neho tam kričal deviaty november. Nové rodné číslo. Nový trvalý pobyt. Nové všetko. Už nemôže verejne vlastniť ani svoje meno. Nič. Nevlastní nič. Nemá vlastný telefón. Byt. Peniaze. Nemá nič. Je prinútená závisieť na mužovi úplne inej národnosti. Na mužovi, pri ktorom si nie je ani istá či s ňou po tomto všetkom ostane... Čo s ňou bude až to skončí? 

Pevne k sebe stisla viečka očí a potlačila nutkanie plakať. Sľúbila si, že bude silnejšia. Už nebude plakať. Nebude. 

,,Bolo to potrebné." Hyunjinov hlas prelomil ticho auta. 

,,Viem." Viem...

Na stehne pocítila jeho teplú dlaň s dlhými kostnatými prstami pokrytými jazvami.
,,Bude to vporiadku." 

Na to mu len prikývla. Bude to vporiadku, všetko bude vporiadku. 

Rheine.

Hengelo. 

Apeldoorn.

Keď míňali Amersfoort, v žalúdku sa jej začal objavovať nepríjemný pocit nervozity. Osemdesiatjeden kilometrov, to je menej ako hodina cesty ich tempom. Prstami sa začala dotýkať roznych častí predlaktí, lemu trička, prameňov vlasov. Dlane mala lepkavé zo stresu. 

,,Zopakujeme si plán, dobre? Pôjdeme k nemu. Žije v byte na piatom poschodí. Zazvoníme, požiadame ho o rozhovor, povieš mu svoje meno. Ak to pôjde hladko, do zajtrajšieho večera budeme preč z Holandska. Viem, že sme neustále v pohybe, tiež ma to unavuje, no je to potrebné. Pokiaľ odmietne, vstúpim do toho ja a..."

,,Ublížiš mu?" Hlas mala zastretý prázdnotou. Hyunjina to zaskočilo.

,,Ak to bude potrebné."

,,Nie všetko sa musí riešiť násilím. Musí to ísť inak..." 

,,V našom prípade to inak nepôjde. Čím skôr to bude za nami, tým skôr bude koniec trápenia, presúvania sa. Budeme sa môcť niekde usadiť. Premýšľal som nad Kanadou. Faith, zlato, len si to predstav. Ty, ja, mesto, kde nás nebude nikto poznať. Nijakí nepriatelia. Budeme môcť začať odznovu. Premýšľaj nad našou budúcnosťou, nad tvojou budúcnosťou."

Už len počas toho ako jej všetko hovoril si ich predstavovala viesť pokojný život.

,,Kanada znie úžasne," usmiala sa naňho a prázdnota zmizla. 

,,Postarám sa o teba, sľubujem." Myslel to úprimne, všetko. Jediné, čo chcel bola budúcnosť s ňou v pokojnej bublinke. 

,,Ale aj tak to musí ísť inak," namietla a mierne sa zamračila.

,,Nepôjde to inak. Orientujem sa v tomto svete už príliš dlho a..."

,,Aj tak o tebe stále nič neviem. Prečo si s tým vôbec začal? Povedz mi to, prosím. Otvor sa mi, Hyunjin. Vieš o mne všetko, všetko! Ja o tebe takmer nič." Chcela to vedieť. Potrebovala to vedieť.