C U R S E /Stray Kids/

3,4

Hyunjin šoféroval už tak dlho, že nočnú oblohu vystriedali odporné šedivé mraky a viac ľudí v mestách, skrz ktoré prechádzali. Za celé tie hodiny ani jeden z nich nespal. V tichosti vedľa seba sedeli a sledovali cestu pred nimi. Nebolo to trápne ticho, kedy si ľudia nemajú čo povedať. Bolo to ticho únavy, vyčerpania a jej zmätku. 

Nevládala sa ho ďalej pýtať na podrobnosti a on skutočne nemal náladu niečo rozoberať. Bol zvyknutý, že pri šoférovaní na dlhú trasu je ticho a maximálne párkrát zavolá chalanom do Seoulu, čo a ako sa pozmenilo. 

Faith však nedali pokoj myšlienky smerujúce na Londýn, Alessiu a ostatných členov jej rodiny. Čo presne sa tam deje a prečo ju nikto nehľadá? Je to predsa mesiac od doby, čo zmizla... Môže sa Hyunjina vôbec opýtať na niečo spoločné s nimi? Odpovedal by jej vôbec alebo by ich vzťah ďalšími podobnými vetami narušila a skomplikovala? 

Ako si už stihla všimnúť, tento muž mal skutočne rozdvojenú povahu a nevedeli ste, kedy sa ktorá prejaví a ako. Jednu chvíľu je milý, ďalšiu nervózny a tú následujúcu rozhorčený a agresívny.  A i napriek tomuto všetkému ho ľúbila. Aspoň si teda myslela, že to je láska. Nikdy sa do nikoho nezamilovala, len doňho. Je to láska, však áno? Neustále sa pýtala samej seba túto vetu. 

Bola zo všetkého tak neskutočne zmätená. Prečo sa jednoducho nemohla vyznať vo vlastnej hlave? Ešte chvíľu zvažovala, že sa ho na niečo opýta, no keď videla jeho zamračený výraz pri čítaní sms správy, rozmyslela si to. 

Stiahnuté obočie, nakrčené čelo, navretá žila na krku. Znaky, ktoré dávali skutočne najavo jeho momentálne citové prežívanie. A preto bola radšej ticho a jediné, na čo sa zmohla bolo už po niekoľký raz za ten deň zavrieť oči v snahe aspoň driemať. Spánok jej myšlienky zakázali. Bola otrokom vlastnej mysle, odjakživa. Insomnia jej tiež nebola cudzia. Práve naopak, po niekoľko rokov ju sprevádzala rukou v ruke. Niekedy jej z nedostatku spánku až šibalo. 

,,Potrebovala by som ísť na toaletu," prehovorila po niekoľkých hodinách ticha. Držala to v sebe najdlhšie ako len vedela, no jej močový mechúr to ďalej nezvládal. 

,,Na najbližšej benzínke zastavíme. Potrebujem si kúpiť aspoň kávu." Nebol síce nadšený faktom, že bude musieť piť kávu, pretože kávu skutočne neznášal, no nemal si z čoho veľmi vyberať a potreboval aspoň ako takú umelú energiu. 

Šoférovať z Björklidenu, čo je takmer na úplnom severe Švédska až do Holandska? Keď si to pozeral bolo to skutočne cez tridsať hodín cesty a to nerátal pauzy, ktoré budú musieť spraviť. Avšak mali celkom dobrý čas a mapa ukazovala, že Jokkmokk je najbližšie mesto, v ktorom budú môcť zastaviť. 

Akonáhle vošli do mesta, ulice boli prepchaté naobliekanými ľuďmi s tvárami ukrytými v šáloch a taktiež rôznými stánkami s drôbnosťami ale i šikovnými ručnými prácami. Niekde predávali pletené koše, inde doplnky ako náhrdelníky či náušnice. Taktiež v tomto severnom meste nechýbali ani stánky s punčom, kávou a horúcim čajom. 

,,Zabíja by som za ten čaj," povedala a ukázala cez predné sklo na červený stánok s gýčovým nápisom a paní v obleku Santa Clausa. Nádejne až priam zúfalo dúfala, že ju vezme na prechádzku do tohto nádherného mesta. Dokonca si všimla i stánok s kožušinami zvierat. Avšak čo ju milo prekvapilo boli domčeky v taktiež červených farbách. Takmer všetky domy boli skutočne červené. 

,,Môžme zájsť, bolo by fajn sa prejsť. Ale nebudeme dlho, dobre?" Šťastne vypískla a darovala tmavovláskovi bozk na líce. Keby len vedela, kde je Jokkmokk. Bola si istá, že sú v jednej zo Škandinávskych krajín, lenže v ktorej? Ľutovala, že nedávala na hodine geografie počas strednej i základnej školy väčší pozor.