C U R S E /Stray Kids/

4,3

Ešte chvíľu tam sedela a ľutovala sa, plakala, vzlykala. Vstala, utrela si tvár a uistila sa, že na nej nie je vidieť jediného náznaku smútku či trápenia. Zaťažovať ich jej trápeniami skutočne nemala v pláne.

Pokojne by ju mohli zabiť. To, čo potrebovali vedieť vedeli. Prakticky im bola k ničomu a veľmi dobre si to uvedomovala. Zbytočná. Tak sa cítila. Robila im len problémy.

Opatrne vyšla z toalety benzínky a pomalými krokmi zablúdila medzi regále. Očami začala vyhľadávať červené vlasy. Jeongin stál pri kávovare a v rukách držal dva papierové poháriky.

,,Pre teba mám čokoládu. Môže byť mliečna?" opýtal sa a skúmavo pozrel na jej tvár.

Pôsobila omnoho zničenejšie než na samotnom začiatku, keď ju uniesli. Oči mala červené a líca prepadnuté. Plakala? Opýtal sa sám seba no neodhodlal sa otázku vysloviť nahlas. Nie na takom mieste.

,,Ďakujem." Úsmev, ktorý mu darovala bol úprimný, no nedokázal zakryť kričiaci smútok. Cítil ho z každej jednej bunky, ktorá ju tvorila.

,,To nič, naozaj. Poď, ideme."

Dlaň jej položil na látku kabáta, pod ktorou sa hrialo jej telo a jemne ju potlačil. Na hodinách si ešte stihla pozrieť čas. Bolo niečo po jednej hodine a od nešťastného incidentu s Hyunjinom prešlo dvadsaťštyri hodín. Členok ešte stále nevykonával takú službu ako by mal a do jej tela vysielal bolestivé signály, ktoré sa jej prejavovali v tvári. Našťastie ho mala už namastený a obviazaný.

Oboch ich znovu zasiahol mráz a ticho noci. Na benzínke boli len oni a po ceste neprešlo za celú tu dobu jediné auto. Prehodil si jej ruku okolo ramien, aby sa jej lepšie kráčalo k autu.

,,Sadni si. Pôjdem po sneh a priložíš si to k členku. Mala si povedať skôr, že ho máš vyvrtnutý. Bolo potrebné ho chladiť aspoň každé dve hodiny približne na dvadsať minút."

Na to sa za ňou zabuchli dvere pri zadných sedadlách. Jeongin otvoril kufor, z ktorého vzal lekárničku a z cestovnej tašky vybral jedno zo svojich bielych tričiek. Lekárničku položil na strechu auta, zatvoril kufor a o chvíľu sedel pri nej na zadných sedadlách so snehom ukrytým pod bielou látkou.

Za tú chvíľu si už stihla dať dole obväz a vyhrnúť nohavice. Členok bol väčší než obvykle a kričiaci širšou paletou farieb.

,,Dievča zlaté, teraz mi vysvetli, čo sa stalo. Mám sa o teba starať a chcem vedieť ako a kedy sa veci takto zomleli." 

Jeho pohľad bol tak starostlivý až nechápala ako môže byť zapletený do týchto špinavých obchodov. Nedokázala pochopiť prečo sa na to aj s Hyunjinom dali. 

,,Prečo si zapletený do týchto vecí ty?" odpovedala mu otázkou a trhla sa ľakom po priložení chladného snehu k členku. 

Už tak bolo v aute odporné chladno a to tam stáli možno desať až pätnásť minút. Starostlivý pohľad stvrdol a stiahol k sebe obočie. 

,,O tom ti hovoriť nebudem," odvrkol.

,,Ty mi však pekne začvirikáš o tom, čo sa stalo, pretože ťa mám na starosti. A buď mi to povieš ty s ženskou citlivosťou alebo Hyunjin."

Na to opustil kožené sedadlo vedľa nej a presunul sa dopredu. Naštartoval auto a znovu sa dali do pohybu. 

,,Na zemi pod nohami máš lekárničku, tak si to potom obviaž. A teraz spusť."

Prekvapivo zamrkala nad jeho rýchlou zmenou nálad. Mala pre to však pochopenie. Ak to bolo niečo veľmi citlivé, sama by mala problém o tom rozprávať.