Boli ako tí zlí chlapci, pred ktorými vás rodičia varujú, aby ste si s nimi nič nezačíňali.
Boli príliš nebezpeční.
,,Si chorý bastard, Jax Collins."
_________________________________________
#3 (nie je potrebné prečítať predchádzajúci diel, nenad...
Na gauči som nahmatala jeho ruku a stačila ju. Stisk mi opätoval a ja som zaspala. /
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Verím že ste si spoločnú noc užili, ale dnes je škola a ja by som nerád dostal vynadané od Apriliných rodičov!"
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Bol pondelok.
Vždy som ho nenávidel. Ani nie tak pretože bola škola a začiatok týždňa, ale preto, že... Vlastne ani neviem. Možno kvôli ostatným.
Všetci ho nenávideli, a mne už sa nechcelo ísť proti vlne. Celý život som sa snažil byť iný a odlišný, niekedy naschvál, inokedy to šlo prirodzene. Občas ma to unavovalo brodiť sa opačným smerom a vyčnievať, ale teraz som túžil schovať sa v dave. Nanešťastie, nešlo to. Keď stojíte pred kanceláriou psychologičky, ťažko sa môžete cítiť normálne.
Nebol som tu dobrovoľne, samozrejme, ale aj napriek tomu že som tvrdil že lieky som si vzal omylom, je vraj nutné ísť aspoň na dve sedenia, ktoré mi zaplatí nemocnica. Skvelé. Naozaj skvelé.
,,Jack!"
Ach, prečo.
,,Prepáč.." Arn sa zadýchane zastavil predo mnou. Zdvihol ku mne oči a čakal na moju rekaciu, ktorá však neprišla.
,,Nemal som na teba tlačiť, ja viem. Je mi to naozaj, naozaj ľúto," zašepkal.
,,Dobre."
,,Čo?" prekvapene zažmurkal.
,,Odpustím ti."
,,Vážne?"
,,Ak mi povieš prečo si chcel so mnou tak strašne byť v nemocnici."
Zostalo ticho, kedy sa na mňa Arn len pozeral. Aj napriek tomu že mu blond prameň vlasov padol do oka, si ho neodhrnul. Takmer som to urobil zaňho.
,,Asi to je fér," zamumlal.
,,Tiež som bol kedysi v nemocnici," priznal po chvíli.
,,A? To nemôže byť všetko."
,,Kiežby. Bol som tam preto, že ma niekto zmlátil," povedal, ale slová sa mu z hrdla drali ťažko, akoby ho nútili dáviť a on sa to snažil horko-ťažko zastaviť.
,,Moji najlepší kamaráti. Povedal som im...povedal som im pravdu. Že som gay. Nevzali to veľmi dobre, oni, ani moji rodičia. Keď som bol v nemocnici, nikto ma nenavštívil." Slzy sa mu liali po tvári a on sa snažil pozerať všade, len nie mne do tváre. Myslel si, že ho tiež neprijmem?
Ale ja som nebol sám. Na rozdiel od neho som mal normálnych kamarátov.
,,Nesúdim ľudí za to, že sa rozhodli byť sami sebou. Myslím, že som ti odpustil," a s tými slovami som vošiel do kancelárie. Už teraz meškám a aj tak to stretnutie nemôžem odkladať donekonečna. _______ Ehh... prekvapenie? Krátka ochutnávka z Jackovho pohľadu ❤️
